Avantgarda, gýč a ich paralely v postmodernej dobe.

Problematika avantgardnosti a gýčovosti presahuje časovo obmedzenú a lokálnu debatu a preto ma inšpirovali k hľadaniu paralely (či možno len voľnejšej asociácie) v dnešnej dobe, kedy gýč, ako výdobytok modernej doby sa stal dominantnou kultúrou a nie je možné poprieť fakt, že sa to deje i dnes, keď jeho prvky dokonca prenikajú do kultúry „vysokej“. Alebo „vysoká“ kultúra degraduje sama seba?

Taxidermia a existenciálny rozmer?

Taxidermia sa javí, ako desivý kus barokového umenia. Nie je to len využitie alegorického módu expresie všetkých životných strastí hlavných postáv. Taxidermia odmieta podávať akýkoľvek explicitný súd o živote pod vládou režimu, ktorý popisuje. V tomto filme sme sa stretli s extrémnou a náročnou reprezentáciou, je však potrebné vziať do úvahy aj zložitejšiu konšteláciu filmu na základe zložitých súvislostí, ktoré reprezentujú problematické historické momenty, ktoré umožňujú čítať historické prechody, ktoré sú ,, proti srsti“.

Pri dlhšom uvažovaní o tomto filme, som dospela k záveru, že tento film ma veľa spoločného s kategóriou hnusu, pričom sa mi začali vynárať paralely s rovnomennou poviedkou Jeana- Paula Sartra.

Taxidermia (reflexia filmu)

Mrzký, hrubý, ohavný, nepríjemný, obludný, deštruktívny, kakofonický ... také sú prvé pocity, ktoré vzbudzuje v človeku film Taxidermia. Symptómy, ktoré sme schopní postrehnúť v prvom pláne filmu sa snažia vryť pod kožu -  a to doslovne, človek pred mnohým, čo sa deje vôkol neho zatvára oči, marginalizuje, ignoruje, avšak pri tomto filme to nie je také ľahké (minimálne by sme museli mať zavreté oči od úvodných po záverečné titulky) tu pred ničím neujdeme, nevyzátvorkujeme, ostáva nám neľahký údel - pretrpieť to, čo sa postavám vo filme zdá normálne, významné, dôležité.

Paradoxom je, že pri filme trpíme a simultánne s tým žijeme vo svete, kde sa dejú horšie veci, ktoré nechceme vidieť, minimálne v tom vidím pozitívum Taxidermie, ktorá prinúti človeka zamyslieť sa...

MADE IN POLAND (2010)

Špina, monotónnosť, beznádej. Poľsko. Taký obraz vytvára režisér. Obraz je doplnený postavou Boguša. Hlavný predstaviteľ je skin, je bez práce, vyrazili ho zo školy. Je nahnevaný na celý svet. Má po krk miništrovania a školy, ma dosť systému.  Túži po revolúcii, náhlej rebélii, chce zničiť všetko, ale veľmi nevie ako začať.

Marina Abramovič – The Artistist is Present

Marina Abramovič je podľa mňa jednou z autorov, ktorých dielo vás chytí za srdce, alebo ostanete v šoku a neveriacky začnete krútiť hlavou nad tým, čo tá žena vlastne stvára.

S marínou je to ako s olivami -  buď ich milujete, alebo nenávidíte.

Z môjho pohľadu na Marinu Abramovič je potrebné nazerať z viacerých uhlov pohľadu, a práve v tom mi pomohol dokument The Artistist is Present.

Abramovič a jej tvorbu, priznám sa, som veľmi nepoznala a úvodné minúty vo mne zbudili zvedavosť, čo umelkyňa chce svojím dielom povedať, a prečo to robí, tak ako to robí.

Nahí ľudia bežiaci proti sebe , alebo proti múru, ,,fackajúci sa´´ , alebo sediaci za stolom bez náznaku emócií, žena ležiaca v ohni, žena ktorá si ubližuje, alebo si nechá ublížiť od ľudí, ... toto všetko vo mne vyvolalo otázku, čo tým chce Abramovič povedať. K umeniu Abramovič používa predovšetkm svoje telo. Programovo sa sebapoškodzuje, podstupuje psychologické i fyzické týranie, skúša, čo vydrží.