What the hell is ... výtvarná kritika ?!

Avantgarda, gýč a ich paralely v postmodernej dobe.

Problematika avantgardnosti a gýčovosti presahuje časovo obmedzenú a lokálnu debatu a preto ma inšpirovali k hľadaniu paralely (či možno len voľnejšej asociácie) v dnešnej dobe, kedy gýč, ako výdobytok modernej doby sa stal dominantnou kultúrou a nie je možné poprieť fakt, že sa to deje i dnes, keď jeho prvky dokonca prenikajú do kultúry „vysokej“. Alebo „vysoká“ kultúra degraduje sama seba?

Vila Tugendhat: Less is more

„Architektúra v najjednoduchších prejavoch svojich foriem úplne tkvie v účelnosti.

Presahuje cez všetky hodnotové stupne, až do sféry duchovného bytia, do čistého umenia.“

                                                                                              (Ludwig Mies van der Rohe)

Pygmalionovo dobrodrúžstvo (story pokračuje)

            

Počiatok tohto príbehu sa datuje do dôb starovekého Grécka, kedy pravdepodobne vznikol mýtus o sochárovi nedôverčivom k ženám, ktorý z kusu javora vytesal sochu ženy a zahorel k nej láskou, jeho žiadosť vdýchnuť soche život vypočula bájna bohyňa Venuša, ktorá sochu oživila.

            Námet z tejto báje postupne čerpali básnici, maliari i hudobníci, počnúc Publiom Ovídiom Nasom, až po rôzne re-interpretácie v príbehoch Goetheho, Shakespeara, či G.B. Shawa. Príbeh sa rozhodli spredmetniť i mnohí významní maliari ako  Agnolo Bronzino, Jean-Léon Gérôme, Honoré Daumier, Edward Burne-Jones, Ernest Normand, Paul Delvaux, Francisco Goya, Franz von Stuck, François Boucher, a Thomas Rowlandson.

            Vieme povedať, kde príbeh Pygmaliona začína, s kým sa Pygmalion na svojich cestách stretáva, koľkých umelcov očaril natoľko, že sa rozhodli o stretnutí s ním prehovoriť vo svojich dielach, ba dokonca vieme povedať, ako príbeh Pygmaliona končí.

Vieme však povedať, kde tento príbeh skončí? Sotva.

Je to vôbec umenie ?!

Electronic Superhighway: Continental U.S., Alaska, Hawaii(1995). patrí k zaujímavým priestorovým inštaláciam, symbolizuje veľký národný rozsah Ameriky. Pri jeho tvorbe využil Nam June Paik kombináciu farebných neónov a televízií zobrazujúcich viacfarebné mapy, lákadlá z motelov a reštaurácií. Farby a ich rozdiely znázorňujú rôzne identity kultúr a národov, ktoré tu žijú. Tieto obrazy sa striedajú na obrazovkách s úryvkami filmov, na základe ktorých pozná svet Ameriku. Touto cestou naznačuje Nam June Paik skreslený obraz Ameriky ponúkaný ostatným divákom televízie vo svete.

Taxidermia (reflexia filmu)

Mrzký, hrubý, ohavný, nepríjemný, obludný, deštruktívny, kakofonický ... také sú prvé pocity, ktoré vzbudzuje v človeku film Taxidermia. Symptómy, ktoré sme schopní postrehnúť v prvom pláne filmu sa snažia vryť pod kožu -  a to doslovne, človek pred mnohým, čo sa deje vôkol neho zatvára oči, marginalizuje, ignoruje, avšak pri tomto filme to nie je také ľahké (minimálne by sme museli mať zavreté oči od úvodných po záverečné titulky) tu pred ničím neujdeme, nevyzátvorkujeme, ostáva nám neľahký údel - pretrpieť to, čo sa postavám vo filme zdá normálne, významné, dôležité.

Paradoxom je, že pri filme trpíme a simultánne s tým žijeme vo svete, kde sa dejú horšie veci, ktoré nechceme vidieť, minimálne v tom vidím pozitívum Taxidermie, ktorá prinúti človeka zamyslieť sa...

Analytická komparácia tvorby Johna Cagea a Milana Adamčiaka (seminárna práca)

Videné a počuté – Umelecké hnutie Fluxus ako neodada. Slovenská alternatíva fluxusu (M. Adamčiak a.) (učebná pomôcka/spracovanie okruhu)

,,Fluxus je život - ,,Live is Art enough“. Fluxus znamená otvoriť oči, vidieť maličkosti, otvoriť uši a vyžarovať radosť zo života.“

                                         

(Michael Berger)

Nirvana: Z garáže do čela hitparád! (aplikácia základných princípov masovej kultúry podľa T. W. Adorna)

 V tejto práci mi nešlo o kritiku hudby, išlo mi hlavne o poukázanie na trhový mechanizmus a princípy, ktoré sa využívajú na ,,pretlačenie“ a predaj hudobných hviezd, Nirvanu som si vybrala, pretože sa mi zdala byť dobrým príkladom pre ilustráciu daných problémov, môžeme vidieť, že Adornova teória, ktorá bola vydaná v roku 1938 je na pár detailov je platná dodnes, Adorno presne popísal princípy masovej kultúry a trhových mechanizmov, ktoré platili v 40. rokoch, v 90. rokoch a platia aj dnes, dá sa povedať ešte vo väčšej miere ako kedykoľvek predtým...

Vedel Picasso kresliť ?!

V krátkej ,,úvahe“ Catesby Leigh  kritizuje Picassove kresliarske schopnosti, podľa mňa sa autor článku snaží až priveľmi detailne popisovať Picassove kresby a ich anatomické chyby,  presne vyratúva všetky nedostatky od portrétov až po kresby torz, či postáv, čo ma v tomto nerozsiahlom článku aj začínalo,  pravdupovediac, nudiť.
Či Vollardovi chýba kusisko čeľuste alebo nemá brucho, to si podľa mňa všimne každý človek pri zmysloch... takže nesúhlasiť s mienkou Leigha,že Picasso skutočne neovládal klasické umenie kresby, by bolo takpovediac proti zdravému rozumu.

Som názoru, že nebolo treba ,,tak veľa“ strán textu, aby Leigh vyčerpávajúcim výpočtom všetkých Picassových kresliarskych ,,faux-pas“ presvedčil aj slepého o tom, že ,,Pablo“ kresliť skutočne nevedel.

Marina Abramovič – The Artistist is Present

Marina Abramovič je podľa mňa jednou z autorov, ktorých dielo vás chytí za srdce, alebo ostanete v šoku a neveriacky začnete krútiť hlavou nad tým, čo tá žena vlastne stvára.

S marínou je to ako s olivami -  buď ich milujete, alebo nenávidíte.

Z môjho pohľadu na Marinu Abramovič je potrebné nazerať z viacerých uhlov pohľadu, a práve v tom mi pomohol dokument The Artistist is Present.

Abramovič a jej tvorbu, priznám sa, som veľmi nepoznala a úvodné minúty vo mne zbudili zvedavosť, čo umelkyňa chce svojím dielom povedať, a prečo to robí, tak ako to robí.

Nahí ľudia bežiaci proti sebe , alebo proti múru, ,,fackajúci sa´´ , alebo sediaci za stolom bez náznaku emócií, žena ležiaca v ohni, žena ktorá si ubližuje, alebo si nechá ublížiť od ľudí, ... toto všetko vo mne vyvolalo otázku, čo tým chce Abramovič povedať. K umeniu Abramovič používa predovšetkm svoje telo. Programovo sa sebapoškodzuje, podstupuje psychologické i fyzické týranie, skúša, čo vydrží.