Taxidermia sa javí, ako desivý kus barokového
umenia. Nie je to len využitie alegorického módu expresie všetkých životných
strastí hlavných postáv. Taxidermia odmieta podávať akýkoľvek explicitný súd
o živote pod vládou režimu, ktorý popisuje. V tomto filme sme sa
stretli s extrémnou a náročnou reprezentáciou, je však potrebné vziať do
úvahy aj zložitejšiu konšteláciu filmu na základe zložitých súvislostí, ktoré
reprezentujú problematické historické momenty, ktoré umožňujú čítať historické
prechody, ktoré sú ,, proti srsti“.
Pri dlhšom uvažovaní o tomto filme, som dospela
k záveru, že tento film ma veľa spoločného s kategóriou hnusu, pričom
sa mi začali vynárať paralely s rovnomennou poviedkou Jeana- Paula Sartra.
Je známe, že Sartre nepatril k mysliteľom,
ktorý napísali nejakú ucelenú a systematickú doktrínu, ale jeho myslenie
a umelecká tvorba výrazne ovplyvnili veľa umeleckých autorov a stali
sa súčasťou estetického myslenia 20. storočia. Ako bolo povedané, existenciálne
stanovisko Sartra sa stalo obsahom jeho literárnych diel.
Taxidermia sa z tohto hľadiska javí ako
podobenstvo Hnusu, kde hlavný hrdina si plní vyživovacie povinnosti a Boh
mu občas zošle milosť, ktorá umožňuje jesť bez odporu... Hnus sa teda javí ako
kategória, ktorá pomenúva jednu z ľudských emócií. Pôvodne vznikol ako
reakcia na nestráviteľnú (nechutnú, skazenú) potravinu. Zmyslom bolo vštiepiť
si informáciu o potravine do pamäti a varovať pred ňou ostatných.
Zrejme taktiež prispel k rozvoju telesnej hygieny, ktorá vo filme miestami
absentuje. Postupne sa však táto emócia presunula i do iných rovín
a vniká znechutenie psychické, ktoré môže byť vyvolané prakticky
akýmkoľvek škaredým podnetom, taktiež i jednaním iného človeka,
trápnosťou, zvrátenou myšlienkou a podobne. Hnus môže byť zameraný sám na
seba, čo je typické pre niektoré formy depresií. Pocit hnusu je spojený
s fyziologickými zmenami. Strata chuti do jedla teda môže byť analogicky
spájaná so schopnosťou reflexie toho, čo sa deje na vôkol, to Sartre popisuje
ako pocit zhnusenia, ktorý sa nás na rozdiel od nevoľnosti významne dotýka, je
to neznesiteľnosť bytia druhého človeka, druhí ľudia nám (aj v tomto
filme) pripomínajú možno nás samotných, avšak práve prostredníctvom zhnusenia
sa odosobňujeme a vzďaľujeme sa sami sebe, paralelne autor rozvíja
i pocit hnusu do druhej dimenzie, a to tým, že postavy reálne
vykonávajú činnosť, ktorá sa ‚normálnemu‘ človeku hnusí, naopak postavám vo
filme nie – ako keby im chýbala schopnosť sebareflexie, respektíve rozumovej
reflexie toho, čo práve vykonávajú. Pri sledovaní tejto snímky, nastáva
Sartrovými slovami stav zhnusenia, nevoľnosti (aj fyziologickej)
a paralýza, čoho sme mohli byť svedkami pri vzhladnutí Taxidermie.
V bode kedy hlavný protagonista filmu vykoná
akt samovraždy môžeme hľadať ďalšiu paralelu so sartrovským zhnusením, Lájoš
Balatony sa hnusí sám sebe, pretože nespĺňa požiadavky svojho okolia, čo je
síce opačný ‚spôsob hnusu‘ proti tomu Roquetinovskému, ktoré je zhnusením práve
zo spoločnosti. Sleduje sa tu však rovnaký cieľ: zobrazenie nemožnosti identifikácie so sebou samým
a neprijatím vlastného tela, okorenené dávkou sebanenávisti. Duša Balatonyho i Roquetina chcela byť niekým
iným, niekde inde, ale telo sa stalo jej väzením.
Samotný film, taktiež vzbudzuje i pocit absurdna, ktorý je spojený
s rutinnou každodennosťou naplnenou cieľmi, ktoré sú väčšinou vzdialené
a za ktorými smerujeme..., avšak ak ich dosiahneme, zistíme, že
v našom živote sa nič nezmenilo, podobne sa nič nemení ani v životoch
postáv v Taxidermii, avšak tak, ako
podľa Sartra prichádza v živote niečo, čo nás dokáže prekvapiť, tak aj vo
filme na nás útočia úplne nečakané situácie, ktoré na diváka poľujú ako mačka
na svoju korisť. Pri takto vypätých situáciách
máme možnosť zažiť dotyk samotnej existencie, skrze život postáv máme
možnosť uvedomiť si to, ako žijeme svoj
vlastný. Spolu s odcudzením sa spoločnosti hlavnej postavy , ktorá sa
postupne odcudzuje aj sama sebe prichádza akési nové vnímanie vecí, kde na konci deja Lájoš zo seba vytvára akési
antické torzo, stáva sa umelcom, ale aj umením, vytvára sa tu akési podobenstvo
motta ‚žiť život ako umelecké dielo‘, skrze tento film podľa Sartra autor
existuje. Ustavičné vracanie sa k filmu je už len o recipientovi,
ktorý sám pred sebou nemôže ujsť, precitá a tu cíti dotyk existencie (autora). Nenávisť
a zhnusenie existenciou sú len rôzne spôsoby, kt. človeka ponárajú do
existencie v sartrovskom zmysle slova. ‚Existencia
je plnosť, ktorú človek nevie opustiť.‘
Toto dielo vypovedá o problémoch, ktoré sa
tiahnu spoločnosťou naprieč rôznymi dobami, možno aj z tohto dôvodu som si
pre interpretáciu tohto diela zvolila filozofiu J.-P. Sartra, ktorý sa snažil
vyzdvihnúť postavenie umelca v spoločenskej skutočnosti a jeho úlohu,
kedy na pozadí týchto problémov vypovedá aj o otázke prijímateľa.
Dielo ako akési hmotné analogon je prostriedkom, aby
každý mohol postihnúť obraz, ktorý sa vynára v mysli autora. Sartre sa
nezaujíma o štruktúru diela, zaujíma ho tvorca a to, ako sa obrazivé
a imaginatívne vedomie umelca javí prijímateľovi. Umelec- autor
mystifikuje svoje publikum, lebo mu necháva zakúšať nielen to, čo sám zakúša,
ale hlavne tie city, ktoré nikdy nezakúsil a ktoré necíti. Sartre tu
poukazuje na akýsi pomstychtivý charakter
umeleckého diela, pokladá umelecké dielo za pascu pre prijímateľa, lebo
uväzňuje publikum do hry umelcovej fantázie, čo vystihuje presne to, ako nás
tento film zatiahol do pasce dôkladne nastraženej autorom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára