Taxidermia (reflexia filmu)

Mrzký, hrubý, ohavný, nepríjemný, obludný, deštruktívny, kakofonický ... také sú prvé pocity, ktoré vzbudzuje v človeku film Taxidermia. Symptómy, ktoré sme schopní postrehnúť v prvom pláne filmu sa snažia vryť pod kožu -  a to doslovne, človek pred mnohým, čo sa deje vôkol neho zatvára oči, marginalizuje, ignoruje, avšak pri tomto filme to nie je také ľahké (minimálne by sme museli mať zavreté oči od úvodných po záverečné titulky) tu pred ničím neujdeme, nevyzátvorkujeme, ostáva nám neľahký údel - pretrpieť to, čo sa postavám vo filme zdá normálne, významné, dôležité.

Paradoxom je, že pri filme trpíme a simultánne s tým žijeme vo svete, kde sa dejú horšie veci, ktoré nechceme vidieť, minimálne v tom vidím pozitívum Taxidermie, ktorá prinúti človeka zamyslieť sa...

Dalo by sa povedať, že Taxidermia ma vybudovanú vlastnú antiestetiku, ak vezmeme do úvahy fakt, že v Taxidermii sú zámerne vytvárané také estetické hodnoty, ktoré vyjadrujú necitlivosť voči ľudským pocitom, nezúčastnenosť a apatiu. Film využíva alebo podnecuje záporné a nepríjemné pocity, snaží sa prekonať divákovu ľahostajnosť za každú cenu. Táto antiestetika zosmiešňuje kultúrnu tradíciu, aby vyjadrila pocity súčasného človeka (schopného reflektovať reálny stav v spoločnosti) z jej narušenia. Pomôžeme si charakteritikou E. Mistríka, ktorý charakterizuje antiestetiku ako zdôrazňovanie tvorcov, že obraz je dôležitejší a bohatší ako samotná skutočnosť, čo priliehavo sedí k skutočnosti, ktorú vykresľuje (cez alegórie, symboly, znaky, odkazy) vo filme Gyorgy Pálfi.

Je nespochybniteľné, že tento film disponuje bohatosťou obrazov, ktoré sú silnejšie ako skutočnosť a s ktorými sa divák v priebehu deja ani nestíha vysporiadať. Stretávame sa s negatívom obrazu o ideálnom a harmonickom objekte, ktorý vystupuje ako koláž, rôznych estetických kategórii podkreslených silnou expresivitou a emóciami.

Všetky menované prívlastky sú však len synonymami škaredého, alebo jeho hyperbolizáciou a napriek tomu, že sú to podstatné črty tohto filmu zastávam názor, že tento film ponúka viac než len vydesenie diváka. V priebehu deja sa totiž stretávame i s komickým, tragikomickým, veľkou dávkou irónie a satiry, ktoré sa vo filme miešajú a striedajú so škaredým, akoby autor chcel ponúknuť odľahčenie od dejovej smršte. Príbeh je taktiež posilnený istou formou ironizácie gýča (ktorý vieme odčítať hlavne v druhej a tretej časti filmu). Aj prostredníctvom toho autor vytvára akúsi persifláž na pomery vtedajších mocenských zriadení a života ľudí v nich, ale taktiež aj na pomery dnešného života.

Silným momentom v deji je posledný príbeh, v ktorom vystupuje Lajoš Balatony – preparátor, , kým napr. svet jeho otca je vykreslený v sovietskej poetike, pri Lajošovi sa stretávame s bizarným extravagantným a iracionálnym prístupom , taktiež s nádychom faux pas alebo čudáctva. Vyrastá z porušovania estetických noriem dominantnej kultúry, často zámerného porušovania. Zámerne a zároveň bizarným spôsobom sa snaží Lajoš prekonať svoju smrteľnosť, ovplyvnený ideálom krásy tela, ktoré však s antickou kalokagatiou nemá nič spoločné, čo možno podložiť faktom, že Lajošova morálka upadala spolu s preparovaním embrií, neskoršie vlastného otca a nakoniec aj seba samého. Tento akt by sa dal doslovne charakterizovať slovami ,, žiť život ako umelecké dielo“.  Pretvorením svojho tela na dokonalé torzo a vytvorenie akéhosi deus-ex-machina, skonštruovanému proti prúdu času a ľudskej pominuteľnosti, na čas, dokiaľ ho neobjavil doktor, ktorý vytvoril falošný príbeh o jeho vlastnej úlohe  pri vytváraní tohto groteskného kusu umenia, z tela spravil akýsi kult a artefakt vysokého umenia. Tak dopomohol k strádaniu  Lajošovej životnej práce a vytvoril kultúrnu komoditu ktorá je ,,cool“, pretože usilovala o večnosť.

V tejto časti môžeme odčítať myšlienku o dnešnej realite, kedy väčšia časť spoločnosti snaží izolovať od pocitov, podstatné je len to čo je trendom. Povaha trendov v spoločnosti a umení, poukazuje predovšetkým na problematickú hodnotovú situáciu postmoderny. Spoločenská a kultúrna mašinéria dnes vytvára zdanie estetických  i morálnych kvalít, tie sa stávajú vecou spoločenskej prestíže a vyjadrením dobrého vkusu, či správneho názoru. Problém je v človeku chceme meniť dojem o skutočnosti tým, že meníme obrazy o nej, o tej skutočnosti, ktorú ukazujeme iným ako nami želanú, ale nerealizovateľnú, ak sa to však obráti (vo filme) v náš neprospech a vidíme obrazy, ktoré vidieť nechceme, odvraciame zrak a mlčíme.

Dalo by sa povedať, že v druhom pláne (resp. pri reflexii) je možné odčítať alegóriu dvadsiateho storočia. Taxidermia nám podáva príbeh troch generácii, ktoré sú samostatne alúziou  troch epôch, ktorá poukazuje na to, ako v nich ľudia žili, čo bolo ich cieľom, aké mali hodnoty. Medzi ďalšie druhy estetického môžeme zaradiť napríklad deformáciu postáv i reality, karikovanie, vykresľovanie do groteskných tvarov. Skutočne, film vytvára obraz o človeku, ktorý má svoje sny, ktoré chce žiť a ako ich chce žiť a taktiež o tom, na čo všetko sa hrá vo svojich osudoch, sny ľudí v tomto filme sú však nezmyselné a bezvýznamné, dôležité je pre spoločnosť to, čo dôležitým vôbec nie je. Ľudia sa zaoberajú vecami, ktoré sú marginálne, miesto toho, aby hľadali skutočnú podstatu života, čo tvorí paralelu s dnešným svetom, kedy sa ľudia snažia  akoby vyzmizíkovať podstatné.

Taxidermia sa teda javí, ako desivý kus barokového umenia. Nie je to len využitie alegorického módu expresie všetkých životných strastí hlavných postáv. Taxidermia odmieta podávať akýkoľvek explicitný súd o živote pod vládou režimu, ktorý popisuje. V tomto filme sme sa stretli s extrémnou a náročnou reprezentáciou, je však potrebné vziať do úvahy aj zložitejšiu konšteláciu filmu na základe zložitých súvislostí, ktoré reprezentujú problematické historické momenty, ktoré umožňujú čítať historické prechody, ktoré sú ,, proti srsti“.