Grunge/Seattle Sound (seminárna práca)

Grunge (názov údajne pochádza od Marka Arma zo skupiny Green River (dnes Mudhoney) a znamená roztrhaný/špinavý) je pomerne mladým hudobným štýlom spoza Atlantického oceánu.

Jeho vznik sa viaže k mestu Seattle (v 90. rokoch sa práve zo Seattlu / z toho odvodenie názvu Seattle Sound/ stáva svetová metropola hudby), situovanému na západnom pobreží Spojených štátov amerických (ale taktiež sa jedna vetva tohto štýlu objavuje v Spojenom kráľovstve), kde vzniká v rozmedzí 80. – 90. rokov 20. storočia (obdobie 80. -90 . rokov 20. stor., kedy sa aspoň hŕstke z vtedajších rockových kapiel podarilo vtisnúť autenticitu a nadšenie do svojej hudbe)  v nadväznosti na tamojšiu alternatívnu hudobnú scénu (kt. reprezentujú predovšetkým hudobné skupiny ako R.E.M, Replacement, Sonic Youth, pre ktoré bolo charakteristické to, že nikdy nechceli znieť komerčne, ani pôsobiť v komerčnej sfére, kt. si pre naše účely nazveme mainstream) preto sa taktiež zvykne hovoriť  ako o jednom z podštýlov alternatívneho rocku.

Ak by sme sa teda mali vyjadriť k tomu, čo ovplyvnilo vznik a vývoj tohto žánru do ,,dnešnej podoby“, nemôžeme nespomenúť ekonomický, politický, sociálny, ale aj kultúrny vývoj, ktorý do značnej miery ovplyvnil myšlienky, postoje a činy  vtedajších mladých ľudí. Na prezidentskom poste v tom čase pôsobí Ronald Reagan, ktorý si ľudí získal prísľubmi ružovej budúcnosti celých Spojených štátov.[1] Ekonomika v USA vskutku rástla, ale nie vo všetkých mestách USA a výnimkou nebol ani vtedajší Aberdeen (štát Washington), kde sa narodili a žili zakladajúci členovia kapely, ktorá v 90. rokoch prelomila ľady a ovplyvnila celý hudobný svet, ktorý už nebol nikdy taký, ako pred jej príchodom..., každému je iste jasné, že hovoríme o Kurtovi Cobainovi, Krisovi Novoselicovi a Chadovi Chaninngovi a kapele Nirvana, s ktorou sa vydali na skusy do Seattlu, k tejto histórii sa vrátime neskôr. Čo  však považujeme za potrebné podotknúť, je že Seattle ako študentské mesto bolo skvelou živnou pôdou pre vznik alternatívnej kultúry vo vrstve poslucháčov, paradoxom bolo len to, že kapely zvyčajne zakladali ľudia vylúčení zo spoločnosti, poznačení rozpadom rodín a rôznymi inými problémami, ku ktorým patria napr. problémy mládeže so školou, s drogami, problémy s rodinou, ale aj so sebou samým, to ,,spájalo ľudí a viedlo k odsúdeniu stredoprúdovej kultúry(tzv. generácia X)“[2] O grunge môžeme teda jednoznačne rozprávať ako o subkultúre/komunitnej kultúre (ktorá sa však rozvinie do nepredvídateľných rozmerov), ktorá začínala pôsobiť na báze univerzitných rádiá, podobne ako R.E.M. na vlnách Radio Free Europe. Vyvinula sa tak alternatívna undergroundová scéna, ktorej medzníkom sa stalo turné hardcoreovej kapely Black Flag s názvom My War, kedy post punková formácia odohrala sériu koncertov a ktorej frontman Henry Rollins tvrdí že ,,hardcore bol cestou na prekonanie frustrácie a hnevu“[3] z diania vo vtedajšej spoločnosti.

Prekážkou, ktorá stála rozvoju týchto kapiel v ceste bol náročný pohyb skupín na alternatívnej scéne,  pretože ich bolo veľa, v dôsledhu čoho si vytvorili nezávislu scénu, ktorú tvorili pizzerie, bary, gaykluby, ako otvorený priestor pre prezentáciu tvorby mladej generácie.

,,Život domácej hudobnej scény bol veľmi intenzívny. Znie to možno smiešne a nepravdepodobne, ale najskôr za to môžu časté dažde. Znalí miestnych pomerov to vysvetľujú tak, že keď je zlé počasie, nikomu sa nechce von, a tak sa ľudia radšej zašijú niekam do pivnice a narobia riadny rámus, aby si tú frustráciu vybili. Kapely, ktoré sa medzi sebou dobre poznali, sa neustále schádzali a rozchádzali, hrávalo sa po kluboch a obecenstvom boli nezriedka len kolegovia z iných kapiel. V tomto priateľskom, intímnom prostredí sa hralo čisto iba pre hru; vlastná hudba bola ventilom, spôsobom zábavy, únikom; väčšinou išlo o parodovanie či napodobovanie Led Zeppelin, Alice Coopera, Kiss, Black Sabbath a pod. Malé nezávislé nahrávacie spoločnosti za lacný peniaz a na dobré slovo nahrali

tú-ktorú kapelu na vinyl, iní nadšenci vydávali samizdaty mapujúce lokálne hudobné dianie. Seattleská scéna takto nadobudla až rodinnú súdržnosť.“[4]

Grunge ako hudobný štýl má pravdepodobne pôvod v punkrocku, post-punku, hardcore punku, a v heavymetale, ale z jeho hudby môžeme taktiež cítiť značný vplyv hardrocku. Grunge, ako už bolo spomínané,  nadväzoval predovšetkým na základy heavymetalu a hardrocku, ktoré sa snažil skĺbiť. Ako vieme, pre alternatívnu hudbu je príznačný prevládajúci hutný gitarový sound , čoho sa neskôr držal aj grunge. Napríklad Jack Endino charakterizoval grunge hudbu ako ,,šialený rámus“.[5] Túto hudbu charakterizovala  taktiež voľnosť a hudobná sloboda, napr. Henry Rollins na dobu spomína slovami ,,aspoň sme nikdy nemuseli robiť hamburgery“ [6]

Čo sa týka nástrojového obsadenia, typickou pre tento subžáner rocku je skladba nástrojov, ktorú tvoria elektrická gitara, basová gitara, bicie a niekedy klávesy, v špeciálnych prípadoch, (akým bolo unplugged-ový koncert skupiny Nirvana v New Yorku, roku 1994) kde sme sa mohli ,,stretnúť“ s violou, husľami, či harmonikou, elektroakustické gitary ap.

            Hudbu tohto subžánru sme sa rozhodli bližšie definovať prostredníctvom najznámejších predstaviteľov spomedzi grungeových kapiel, ku ktorým sa dostaneme o chvíľu.

,,Prvými predstaviteľmi grungeového hudobného štýlu bolo zoskupenie kapiel z roku 1985: The Melvins, Mudhoney, The U-Men, Skin Yard, Soundgarden, a Green River. Neskôr to boli Alice in Chains, Stone Temple Pilots, ktorí sa zviditeľnili vďaka vtedy aktuálne módnej vlne grungeu. S tým súvisel aj fakt, že tieto kapely veľmi ovplyvnili charakter grungeu ako takého, pričom posunuli jeho popularitu na celosvetovú úroveň. Najznámejšie z týchto kapiel boli Pearl Jam, ktorých súčasné albumy podľa mnohých fanúšikov už nie sú „tým pravým grunge“, a Nirvana.“[7]

           

Aby sme boli korektní pri vytváraní obrazu o grunge u čitateľa tejto práce, je podľa nášho názoru potrebné spomenúť tie kapely, ktorých dosah na utváranie tohto žánru je veľmi dôležitý, menovite sú to kapely Meat Puppets, Stone Temple Pilots, Green River, Mother Love Bone, TAD, Melvins ,Screaming Trees, Mudhoney, Stone Temple Pilots, Alice in Chains, Soungarden, Pearl Jam a Nirvana. Nemôžeme taktiež opomenúť kapely, ktoré sa taktiež zvyknú radiť k tomuto štýlu, avšak ich tvorba sa v mnohom odlišuje, ide predovšetkým o kapely ako Babes in Toyland, L7, Hole, Bikini Kill, Dickless, 7 year bitch, tieto kapely predstavujú

 ,,štýl punkovej hudby vychádzajúci prevažne z grunge a hardcore. Pre tento štýl sú typické kapely, v ktorých sú všetky členky ženy, alebo je aspoň speváčka žena. Texty týchto kapiel majú feministicko-anarchistický ráz a búria sa proti konzervativizmu, konvenciám, útlaku voči ženám aj útlaku všeobecne, a tiež proti súčasnému spoločenskému poriadku. Členky kapiel mali často veľmi osobné vzťahy s hudobníkmi zo známych punk / grunge kapiel. Ako príklad môžeme uviesť vzťah Kurta Cobaina s bubeníčkou skupiny Bikini Kill Tobi Vail a jeho manželstvo so speváčkou Hole, Courtney Love.“ [8]

Kvôli rozsahu tejto práce sme nútení smerovať k podstate a reflexii najcharakteristickejšej tvorby pre tento žáner hudby, preto sa ďalej budeme držať štyroch najvýznamnejších kapiel, pomocou ktorých budeme môcť dospieť k objektívnejšej analýze hudby, ktorú tvorili.

Prvou z kapiel, ktoré sme sa rozhodli vybrať pre tento ,,prieskum“ je Alice In Chains, ktorí vznikli v roku 1987 v zložení členov Layne Staley - spev, Mike Starr – basová gitara, Jerry Cantrell – sólová gitara, Sean Kinney – Bicie. Alice In Chains boli jednou z najúspešnejších skupín žánru grunge.

Žánrovo sa ich tvorba pohybovala v rozmedzí alternatívneho metalu, grungeu, heavymetalu. Kapela pôsobila aj po smrti frontmana Layna Staleya v roku 2002, vlastne sa dá hovoriť o živote kapely od roku 2005 až do súčasnosti. Väčšinu albumov kapela vydávala vo vydavateľstve Columbia

Pre zvuk skladieb Alice in Chains (AIC) je typické spojenie hlasov Layna Staleyho a Jerryho Cantrella, ktoré vnášalo do ich skladieb napätie. Raná tvorba bola inšpirovaná kapelou Guns n Roses, po čase však AIC upriamili svoju pozornosť na živú seattelskú scénu, ktorá bola zameraná na heavymetal 70. rokov a jeho temný zvuk, texty tejto kapely sú plné ľahostajnosti a sebapohŕdania.

Ďalšou stálicou vo svete grungeu je kapela Soundgarden, ktorá vznikla v Olympii (Washington DC) v roku 1984 a tvorili ju  Kim Thayil, basgit. Hiro Yamamoto a Chris Cornell. V roku 1985 sa objavili na kompilácii seattelských kapiel s názvom  Deep Six. Ďalším medzníkom bol rok 1991, kedy vychádza album Badmotorfinger, kritikmi označený za prelomový album seattleskej scény, bol však zatienený prekvapivým, obrovským úspechom Nevermind od Nirvany, ktorý vyšiel o pár týždňov neskôr. Napriek tomu sa Badmotorfinger stal platinovým a dosiahol veľmi slušné umiestnenie na priečkach hudobných hitparád.

Pre Soundgarden sú charakteristické výrazne metalové riffy a temný text. Avšak najmä pre marketingovú činnosť A&M Records  boli Soundgarden radení skôr k metalu. Koncom roka 1991 sa však zúčastnia grungeového festivalu Lollapalooza; k seattleskému pôvodu sa definitívne prihlásia účasťou na projekte Temple of the Dog, Po krátkom odpočinku sa v r. 1994 Soundgarden vracajú na scénu s albumom Superunknown, ktorý ,,bol kritikou uznaný ako jeden z najlepších rockových albumov 90. rokov a hitmi ako „Black Hole Sun“ či „Spoonman““[9]. Skupina sa po vnútorných problémoch rozpadla v roku 1997.

Treťou významnou kapelou sú Pearl Jam(PJ), ktorý je zvukom odlišný od Nirvany ale aj od Soundgarden. PJ mali najrockovejší zvuk zo seattleskej veľkej trojky, ich história sa začína písať pri rozchode  pamätných  Green River, kedy gitarista Stone Gossard a basák Jeff Ament, Michael McCready,  Eddie Vedder, Dave Abbruzzese sa náhodne stretnú a zakladajú kapelu. V roku 1991 sa názov ustálil na Pearl Jam, údajne podľa halucinogénneho lekváru Vedderovej prababičky.

Významným medzníkom je august 1991, kedy vydali  prelomový album TEN, ktorý mal u fanúšikov veľký ohlas. Neskôr vychádza na svetlo sveta album Vs. (r. 1993), tu sa kapela rozhodla odmietať nakrúcať videoklipy, vydávať single a či inak byť poplatní hudobnej mainstreamovej mašinérii (tlačové besedy, rozsiahle interview, pózovanie fotografom časopisov, a pod.), čo by malo byť char. črtou pre grunge ako subžáner. Práve táto udalosť však viedla k strate popularity a následné albumy: 1994 Vitalogy, 1996 No Code už nemali tak veľký úspech. V neskoršej tvorbe sa kapela pod vplyvom intelektuálneho Eddieho Veddera začína situovať do rockovej polohy a v roku 1998 vydávajú totálne

rockový album Yield 1998, tu PJ ako grungeová kapela končí svoje pôsobenie.

Spomenuli sme významné kapely grunge scény, ako aj významné medníky v živote ich kapiel, ale povedzme si niečo bližšie o najvýznamnejšom medzníku grunge ako hudobného štýlu. Traduje sa, že doba výslnia grunge ako hudobného štýlu je de facto časovo ohraničená vzostupom a pádom kapely Nirvana, tá zo seattleskej trojky mala najväčší poslucháčsky ohlas a komerčný úspech.

Zostavu tvorili Kurt Cobain, Krist Novoselic, Chad Channing, neskôr Dave Grohl a kapela vznikla na koncerte spomínaných Black Flag v roku 1987.

Pre túto formáciu je hudba charakteristická punkovou naliehavosťou, hlučnosťou Black Sabbath a melodickosťou The Beatles, o ktorej vždy ,,básnil“ frontman kapely Kurt Cobain. Pre Nirvanu bol prelomovým singel Love Buzz/Big Cheese v r. 1988 a o rok neskôr album Bleach, ktorý odkazoval na crossoverový charakter ich hudby (About a Girl), ktorý by sa dal označiť za anticipáciu toho, čo sa v nasledujúcich mesiacoch a rokoch stalo. Všetko sledovalo k prelomu v grunge vôbec, kedy bol vydaný album Nevermind (1991). Cobainovi nedala spať myšlienka na prelinanie agresivity a melodickosti, tak, ako hrali Pixies a tu zohral dôležitý moment,  producent Buch Vig, ktorý sa pokúšal som zachytiť energiu, avšak aj to aby to bolo sústredené do jednej vrstvy, čím vlastne Nirvanu odlíšil od Pixies a mierne i od alternatívneho rocku. Na albume spolu s Davom Grohlom  vytvoril Cobain a Novoselic novú hudobnú dynamiku, snažili sa zistiť ako ticho dokážu hrať a ako dokážu hrať čo najhlasnejšie a tak vzniká charakteristická dynamika ,,nahlas-potichu“ v slohe a refréne/refréne slohe (teda nahlas bola hudobne riešená napr. sloha a refrén potichu, alebo naopak) a k tomu sa pripája ,,rockový riff (krátka melódia, motív alebo jedna fráza, zvyčajne časť dlhšieho sóla, často v úvode piesne a potom sa opakujúca počas trvania piesne. Riffy sú divácky najpútavejšími časťami rockových piesní – pozn. A.G.) s pop prvkami“[10].

Nevermind  v roku 1992 dosiahol prvé miesto v rebríčku Billboard top 100, kde predbehol aj Michaela Jacksona, práve vtedy hovoríme o tom, že alternatívny  prúd sa stal mainstreamom a grunge bol chápaný ako módny trend, čo zmenilo pohľad masy ľudí na rockovú alternatívnu hudbu (čomu sa budem venovať i v nasledovnej úvahe na túto tému). Z Kurta Cobaina sa stal hovorca generácie X.

Treba dodať, že neskôr  v roku 1992 vychádza Incestside a po ňom vr.1993 Nirvana nahráva nový album In Utero (pôvodne I Hate Myself and I Want To Die), pre ktoré je príznačná surovosť hudby i textov a ktoré podľa nášho názoru sú tým ,,pravým grungeovým“ albumom a ,,hovoria“ o Nirvane a jej hudbe neskreslene a pravdivo, texty boli plné sarkazmu, irónie, surovosti (tieto albumy mali medzi fanúšikmi obrovský úspech ale nikdy nedosiahli postavenie albumu Nevermind na hudobnej scéne). Po smrti Cobaina vychádza album Mtv Unplugged in New York v roku 1994, ktorý je úpravou realizovaného unplugged koncertu z roku 1993 a ktorý taktiež odkazuje na crossoverový charakter hudby Nirvany, a ako sa mnoho kritikov a znalcov hudby domnieva, je možným odkazom na posun v tvorbe Kurta Cobaina o ktorom sa však nanešťastie nedozvieme.

Nirvana: Z garáže do čela hitparád (Aplikácia zákl. princípov masovej kultúry podľa Adorna).

            Spoluzakladateľ tzv. Frankfurtskej školy Teodor W. Adorno sa sústreďoval na prienik do vzťahu spoločnosti a hudobného vedomia. Veľmi predvídavo, už v polovici 20.st. poukázal na vznik masového umenia a charakterizoval jeho podstatu.[11]

„Masové umenie videl ako výsledok odcudzeného človeka v súdobej spoločnosti, ako produkciu, ktorá nahradila tvorivosť, produkciu, ktorá má všetky znaky fetišizácie  smerujúcej ku konzumu- k vlastneniu zdanlivých hodnôt.“[12]

Medzi  znaky fetišizácie umenia, ktorým sa budem v tejto práci venovať patrí princíp hviezd, verejné oceňovanie speváckych hlasov, skladateľský nápad, problém hudby, ktorá slúži ako reklama pre tovar, zlacnenie, regradácia poslucháča.(Vzhľadom na rozsah tejto eseje som si vybrala znaky, ktoré považujem za podstatné pre popísanie tohto problému.)

Teóriu T. W. Adorna som si vybrala, predovšetkým kvôli základným princípom masovej kultúry ktoré pomenoval, a ktorých platnosť (na niektoré výnimky) sa potvrdzuje aj v dnešnej dobe. Možno aj preto som si vybrala príklad ,,nadčasového“ albumu Nevermind, ktorý je považovaný za fenomén svojej doby, ale povedzme si pravdu, kde by bola Nirvana bez ,,mašinérie hudobného priemyslu“? Paradoxne sa hovorí, že grunge kapela zo Seattlu ,,podkopala dovtedajšie základy nahrávacieho priemyslu“[13], keď Kurt Cobain a jeho spoluhráči Kris Novoselic a Dave Grohl dokázali preraziť s minimálnou podporou nahrávacej firmy, ktorá zbožne dúfala, že v najlepšom prípade by sa albumu mohlo predať 250 tisíc kusov po celom svete - teda zhruba toľko, koľko dosiek predali alternatívni pionieri Sonic Youth svojho najúspešnejšieho albumu Goo. Lenže v čase najväčšej horúčky sa z Nevermind nahrávky predávalo 300 tisíc kusov týždenne!  Impozantný je aj čas, za aký sa album spolu s kapelou dostali na výslnie...  Začnem hneď všeobecne známym faktom : Singel Smells Like Teen Spirit bol vydaný 27. augusta 1991, po ktorom nasledoval videoklip, ktorý mal veľký úspech u divákov hudobných staníc(napr. MTV) o necelý mesiac na to vychádza album Nevermind, ktorý má nečakaný úspech.

Čo teda stálo za úspechom albumu Nevermind? Ako sa garážová kapela mohla za pár mesiacov ,,vyšplhať na prvú priečku rebríčka hudobnej hitparády?

Tu si dovolím vypožičať, si pár Adornových názorov, ktoré podľa môjho názoru výstižne definujú ,,mechanizmus“ umenia pre masy.

Prvým z nich je princíp hviezd, o ktorom  Adorno hovorí ,,Hviezdou vôbec nemusí byť známe meno.“ [14] Tento princíp hviezd nám otvára cestu do ríše fetišu, zaujíma nás to, čo je najznámejšie a následkom toho zdanlivo najlepšie. Podobne ako Adorno uvažuje aj Roger Scruton, ktorý hovorí, ,,Keď Kurta Cobaina nazveme idolom, nejde o metaforu: naopak, je jednoducho jedným z mnohých novodobých zjavení zlatého teľaťa.“ Fanúšik sa s ním napriek tomu - alebo možno práve preto - môže ľahko stotožniť a získať tak podiel na jeho ,,nesmrteľnosti“.[15] Presne o tom hovorí aj Michael Azzerad v jednej z mnohých Cobainových Biografií Come As You Are, keď tvrdí, že jedna z domén Nirvany tkvela ,,v osobe Cobaina, pretože kapela mala charizmatického frontmana/skladateľa, ktorého osobnosť a umelecké dispozície povyšovali kapelu nad všeobecný priemer, z Cobainovho hrdla zaznel hlas generácie.“[16]( princíp hviezd spojený s reklamnou funkciou tovaru môžeme jasne odčítať, aj po smrti Cobaina(1994), kedy prevážil viac tragický príbeh ako tvorba autora, priam módnou záležitosťou sa stalo nakupovanie biograf. kníh, raritných kompilácii, atď. )

Dostali sme sa k hlasu a otázke jeho verejného oceňovania, dnes nezáleží na prevedení, rozhodujúci je materiál. ,,Dokonca sa neočakáva ani technické zvládnutie prostriedkov. Aby hlas legitimoval slávu svojmu  majiteľovi, musí byť ešte tak mimoriadne sýty, alebo mimoriadne vysoký“[17], o špecifickosti hlasu sa pri počutí spevu(Adorno by skôr hovoril o kriku) frontmana nedá pochybovať, hlas Cobaina ako aj iných mainstreamových hviezd by sa jednoznačne dal prirovnať ,,národnej továrnej značke“[18]

,,Počúvať ten album dnes, znamená znovu si uvedomiť jeho nadčasovosť. Je to veľká párty doska a stále démonicky funguje vo viacerých vrstvách naraz. Je intenzívna, je introvertný. Je heavy, ale je aj popová. Je undergroundová a napriek tomu prihovára silným hlasom i ku konzumentovi MTV rovnako ako k punker a koniec koncov aj ku staromilnému rockerovi. Iste, bol a je to hlavne ultrahit Smells like teen spirit, štyri akordy a agonický Cobainov krik, ktorý Nirvanu katapultoval na rebríčkový piedestál celého sveta a definoval v sebe hymnu mládeže rokov deväťdesiatych.“[19] Ale okrem toho všetkého bolo Nevermind niečím, čo v roku 1991 už nikto neočakával - originálne rockovú doskou.

Problém so ,,skladateľovým nápadom“ spomína aj sám Kurt Cobain slovami o pilotnom singli: ,,Nevedel som si predstaviť, že to vyjde na singli,“ zveril sa raz. "Myslel som, že každý musí spoznať, že to sú totálne vykradnutí Pixies.“ Avšak treba podotknúť, že Pixies poznal málo kto, teda poslucháči boli nadšení, pretože v skladbe cítili istú dávku invencie.

Podľa Adorna sú  dnes dôležité vzťahy nezávislé na celku diela, čiže fetišisticky izolované emócie. Súčasný hudobný život je ovládaný tovarovou formou. Hudba sa stáva zložkou reklamy pre tovar, ktorý človek musí nadobudnúť, aby mohol hudbu počúvať, to je ďalší problém ,,dnešnej kultúry.“

,,Zdá sa , že reakcia poslucháčov sa vymaňuje zo vzťahov, ktoré ju viažu k prevedeniu hudby, a že platí bezprostredne skumulovanému úspechu, ktorý ako taký zďaleka nie je možné  vysvetliť realizujúcou sa spontánnosťou posluchu, ale súvislosťou a komandom nakladateľov, filmových magnátov a vládcov rozhlasu“[20] hovorí Adorno, tento problém môžeme sledovať na výroku, ktorý hovorí(za všetko), že album Nevermind je ,, Hudobnou firmou starostlivo vyšľachtený produkt, oddelený od skutočného sveta hrubým sklom reklamy, videoklipov a žiarou reflektorov.“[21]

Práve vyšľachtenie albumu spočívalo v princípe ,,zlacnenia“, pri ktorom dochádza k tomu, že aranžérska prax  ,,chce urobiť asimilovateľným veľký, dištancovaný zvuk, ktorý má vždy črty niečoho verejného a nesúkromného. ... Je to niečo podobné ako tendencia, ktorá núti rozhlasových miláčikov, aby ... vytvárali pózu ľudskej blízkosti.“[22] Podľa Azerrada[23] vďačil album za svoj fenomenálny úspech aj zvuku, kapela v štúdiu doslova potila krv, producent Butch Vig a zvukár Andy Wallace boli neoblomní, nenechali trio vydýchnuť a to si siahlo až na dno síl ,,Nevermind bola jednou z prvých alternatívnych dosiek, ktorá znela dobre aj v rozhlase. Mixy Andyho Wallaca mali elektronicky potlačené extrémne vysoké a nízke úrovne hlasitosti, čím boli dokonale prispôsobené komerčným staniciam“ [24] píše Azerrad.

V reakcii na posmešky, ktorým čelilo album Nevermind, zvolila Nirvana ako producenta ďalšie dosky In Utero Steva Albiniho, zvukového extrémistu, ktorého výslednej mixy musela pred uvedením na trh ,,žehliť“ nahrávacia značka! Presne v tom je sila médií, o ktorej hovoril aj Adorno. Mnohí ,,fanúšikovia“ tejto kapely sú nemilo prekvapený, ak počuli najprv album Nevermind a neskôr napríklad  spomínané In Utero, či Bleach, ktorý Nevermindu predchádzal a mnoho z nich začalo počúvať hudbu tejto kapely práve kvôli spomínanému albumu. Inou príčinou úspechu Nirvany mohla byť taktiež situácia, kedy mladí ľudia našli v hudbe niečo ,,nové“... ,,Punkom ,,vynájdené“ a heavy metalom pretrhnuté puto medzi publikom a hudobníkom bolo znovu nadviazané. Teenageri, ktorí vo videu divoko skáču jeden cez druhého, náhle ovládli svet. Žiadne album v modernej histórii nemalo taký účinok na celú jednu generáciu, napísal o Nevermind časopis Rolling Stone... Bola to muzika pre úplne novú skupinu mladých ľudí, ktoré spoločnosť dlhú prehliadala, ignorovala a nad ktorou sa vyvyšoval. A tí istí ľudia navyše tú hudbu hrali.“[25]

Tu by sme mohli použiť Adornovu teóriu ambivalentnosti regredovaného poslucháča, ktorá sa prejavuje tak ,,...že indivíduá, ktoré ešte celkom neprepadli zvecneniu sa chcú  stále znova vymknúť mechanizmu hudobného zvecnenia, ktorému sú vydané na pospas: každá ich revolta proti fetišizmu ich však do fetišizmu tým hlbšie zaplieta. Kedykoľvek sa domnievajú, že pasívnemu stavu  núteného konzumu unikli, prepadajú pseudoaktivite. Zo zástupcu regredovaných sa oddeľujú typy, líšiace sa od ostatných pseudoaktivitou, a predsa stavajúce pred oči regresiu tým prenikavejšiu.“[26] to podľa mňa vystihuje dianie v 90. rokoch, kedy do mainstreamu prenikajú kapely z undergroundu, a tejto módnej vlne postupne prepadá väčšia časť vtedajšej generácie.

            V tejto časti práce mi nešlo o kritiku hudby, ale  hlavne o poukázanie na trhový mechanizmus a princípy, ktoré sa využívajú na ,,pretlačenie“ a predaj hudobných hviezd, Nirvanu som si vybrala, pretože sa mi zdala byť dobrým príkladom pre ilustráciu daných problémov, môžeme vidieť, že Adornova teória, ktorá bola vydaná v roku 1938 je na pár detailov je platná dodnes, Adorno presne popísal princípy masovej kultúry a trhových mechanizmov, ktoré platili v 40. rokoch, v 90. rokoch a platia aj dnes, dá sa povedať ešte vo väčšej miere ako kedykoľvek predtým...

Zdroje:

v  Robert Murphy: Americký alternativní rock/Left of the Dial (1. séria). In: Sedm epoch rocku/Seven Ages of Rock (6. epizóda). London: BBC; 2007. 1 DVD: 50 minút., hudba, zvuk.

v  NIRVANA- život před a po Nevermind. In: nirvana.webz.cz [online]. 2003 [vid. 2014-12-12]. Dostupné na: http://nirvana.webz.cz/data/clanky/predapo.htm

v  Nevermind: revoluční album Nirvany uchvátilo tím, jak bylo "normální". In: Xman.cz [online]. September  24, 2011 [vid. 2014-12-12]. Dostupné na: < http://xman.idnes.cz/nevermind-revolucni-album-nirvany-uchvatilo-tim-jak-bylo-normalni-1d6-/xman-styl.aspx?c=A110923_142623_xman-styl_fro>

v  Th. W. Adorno: O fetišovom charaktere hudby a regresii sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky II. (antológia). Prešov 1994. s 94.- 100.

v  Scruton, Roger. The Aesthetics of Music. New York: Oxford University Press, 1999

v  Soundgarden. In: wikipedia.sk [online]. September  24, 2011 [vid. 2015-11-12]. Dostupné online na: < https://sk.wikipedia.org/wiki/Soundgarden>

v  S. Trnka: Grunge (Interpretácia hudobného diela). Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa; 2002, 17 s.

v  Riot Grrrl. In: wikipedie.cz [online]. September  24, 2011 [vid. 2015-11-12]. Dostupné na: < https://cs.wikipedia.org/wiki/Riot_Grrrl>

---

[1] Robert Murphy: Americký alternativní rock/Left of the Dial (1. séria). In: Sedm epoch rocku/Seven Ages of Rock (6. epizóda). London: BBC;  2007; 03:20 – 04:00 min.

[2] Robert Murphy: Americký alternativní rock/Left of the Dial (1. séria). In: Sedm epoch rocku/Seven Ages of Rock (6. epizóda). London: BBC;  2007; 04:50 -05:30 min.

[3] Robert Murphy: Americký alternativní rock/Left of the Dial (1. séria). In: Sedm epoch rocku/Seven Ages of Rock (6. epizóda). London: BBC; 2007;  06:16 – 06:30 min.

[4] S. Trnka: Grunge (Interpretácia hudobného diela). Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa; 2002, s.5

[5] Robert Murphy: Americký alternativní rock/Left of the Dial (1. séria). In: Sedm epoch rocku/Seven Ages of Rock (6. epizóda). London: BBC; 2007;  17:13- 17: 30 min.

[6] Robert Murphy: Americký alternativní rock/Left of the Dial (1. séria). In: Sedm epoch rocku/Seven Ages of Rock (6. epizóda). London: BBC; 2007; 09:00 – 9:20 min.

[7] S. Trnka: Grunge (Interpretácia hudobného diela). Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa; 2002, s.4

[8] Riot Grrrl. In: wikipedie.cz [online]. September  24, 2011 [vid. 2015-11-12]. Dostupné na: < https://cs.wikipedia.org/wiki/Riot_Grrrl>

[9] Soundgarden. In: wikipedia.sk [online]. September  24, 2011 [vid. 2015-11-12]. Dostupné na: < https://sk.wikipedia.org/wiki/Soundgarden>

[10] Robert Murphy: Americký alternativní rock/Left of the Dial (1. séria). In: Sedm epoch rocku/Seven Ages of Rock (6. epizóda). London: BBC; 2007;23:50-24:30 min.

[11] Th. W. Adorno: O fetišovom charaktere hudby a regresii sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky II. (antológia). Prešov 1994, s. 89

[12] Th. W. Adorno: O fetišovom charaktere hudby a regresii sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky II. (antológia). Prešov 1994, s. s.89

[13]Nevermind: revoluční album Nirvany uchvátilo tím, jak bylo "normální". In: Xman.cz [online]. September  24, 2011 [vid. 2014-12-12]. Dostupné na: < http://xman.idnes.cz/nevermind-revolucni-album-nirvany-uchvatilo-tim-jak-bylo-normalni-1d6-/xman-styl.aspx?c=A110923_142623_xman-styl_fro>

[14] Th. W. Adorno: O fetišovom charaktere hudby a regresii sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky II. (antológia). Prešov 1994, s. 94

[15] It is not a metaphor to describe Kurt Coban as an idol: on the contrary, he is simply one among many recent manifestations of the Golden Calf.  Scruton, Roger. The Aesthetics of Music. New York: Oxford University Press, 1999, s. 448.

[16] NIRVANA- život před a po Nevermind. In: nirvana.webz.cz [online]. 2003 [vid. 2014-12-12]. Dostupné na: <http://nirvana.webz.cz/data/clanky/predapo.htm>

[17] Th. W. Adorno: O fetišovom charaktere hudby a regresii sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky II. (antológia). Prešov 1994, s. 95

[18] Th. W. Adorno: O fetišovom charaktere hudby a regresii sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky II. (antológia). Prešov 1994, s. 95

[19] NIRVANA- život před a po Nevermind. In: nirvana.webz.cz [online]. 2003 [vid. 2014-12-12]. Dostupné na: <http://nirvana.webz.cz/data/clanky/predapo.htm>

[20] Th. W. Adorno: O fetišovom charaktere hudby a regresii sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky II. (antológia). Prešov 1994, s. 94

[21]Nevermind: revoluční album Nirvany uchvátilo tím, jak bylo "normální". In: Xman.cz [online]. September  24, 2011 [vid. 2014-12-12]. Dostupné na: < http://xman.idnes.cz/nevermind-revolucni-album-nirvany-uchvatilo-tim-jak-bylo-normalni-1d6-/xman-styl.aspx?c=A110923_142623_xman-styl_fro>

[22] Th. W. Adorno: O fetišovom charaktere hudby a regresii sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky II. (antológia). Prešov 1994, s. 98

[23] Michael Azerrad je americký spisovatel, novinář a muzikant. Vyrůstal v New York City a studoval na Columbia College. Po ukončení studií Azerrad bubnoval v kapele a věnoval se psaní článků. Pro časopis Rolling Stone napsal mezi lety 1987 až 1993 velké množství článků. Popularitu si získal především sepsáním knihy o grungeové skupině Nirvana s názvem Nirvana: Come as You Are.

[24] Nevermind: revoluční album Nirvany uchvátilo tím, jak bylo "normální". In: Xman.cz [online]. September  24, 2011 [vid. 2014-12-12]. Dostupné na: < http://xman.idnes.cz/nevermind-revolucni-album-nirvany-uchvatilo-tim-jak-bylo-normalni-1d6-/xman-styl.aspx?c=A110923_142623_xman-styl_fro>

[25] NIRVANA- život před a po Nevermind. In: nirvana.webz.cz [online]. 2003 [vid. 2014-12-12]. Dostupné na: <http://nirvana.webz.cz/data/clanky/predapo.htm>

[26] Th. W. Adorno: O fetišovom charaktere hudby a regresii sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky II. (antológia). Prešov 1994, s. 100