V tejto práci mi nešlo o kritiku hudby, išlo mi hlavne o poukázanie na trhový mechanizmus a princípy, ktoré sa využívajú na ,,pretlačenie“ a predaj hudobných hviezd, Nirvanu som si vybrala, pretože sa mi zdala byť dobrým príkladom pre ilustráciu daných problémov, môžeme vidieť, že Adornova teória, ktorá bola vydaná v roku 1938 je na pár detailov je platná dodnes, Adorno presne popísal princípy masovej kultúry a trhových mechanizmov, ktoré platili v 40. rokoch, v 90. rokoch a platia aj dnes, dá sa povedať ešte vo väčšej miere ako kedykoľvek predtým...Spoluzakladateľ tzv. Frankfurtskej školy Teodor W. Adorno sa sústreďoval na prienik do vzťahu spoločnosti a hudobného vedomia. Veľmi predvídavo, už v polovici 20.st. poukázal na vznik masového umenia a charakterizoval jeho podstatu.[1]
„Masové umenie videl ako výsledok
odcudzeného človeka v súdobej spoločnosti, ako produkciu, ktorá nahradila
tvorivosť, produkciu, ktorá má všetky znaky fetišizácie smerujúcej ku konzumu- k vlastneniu
zdanlivých hodnôt.“[2]
Medzi
znaky fetišizácie umenia, ktorým sa
budem v tejto práci venovať patrí princíp hviezd, verejné oceňovanie
speváckych hlasov, skladateľský nápad, problém hudby, ktorá slúži ako reklama
pre tovar, zlacnenie, regradácia poslucháča.(Vzhľadom na rozsah tejto eseje som
si vybrala znaky, ktoré považujem za podstatné pre popísanie tohto problému.)
Teóriu
T. W. Adorna som si vybrala, predovšetkým kvôli základným princípom masovej
kultúry ktoré pomenoval, a ktorých platnosť (na niektoré výnimky) sa
potvrdzuje aj v dnešnej dobe. Možno aj preto som si vybrala príklad
,,nadčasového“ albumu Nevermind, ktorý je považovaný za fenomén svojej doby,
ale povedzme si pravdu, kde by bola Nirvana bez ,,mašinérie hudobného
priemyslu“? Paradoxne sa hovorí, že grunge kapela zo Seattlu ,,podkopala
dovtedajšie základy nahrávacieho priemyslu“[3],
keď Kurt Cobain a jeho spoluhráči Kris Novoselic a Dave Grohl dokázali preraziť
s minimálnou podporou nahrávacej firmy, ktorá zbožne dúfala, že v najlepšom
prípade by sa albumu mohlo predať 250 tisíc kusov po celom svete - teda zhruba
toľko, koľko dosiek predali alternatívni pionieri Sonic Youth svojho
najúspešnejšieho albumu Goo. Lenže v čase najväčšej horúčky sa z Nevermind nahrávky
predávalo 300 tisíc kusov týždenne! Impozantný je aj čas, za aký sa album spolu
s kapelou dostali na výslnie... Začnem
hneď všeobecne známym faktom : Singel Smells Like Teen Spirit bol vydaný 27.
augusta 1991, po ktorom nasledoval videoklip, ktorý mal veľký úspech
u divákov hudobných staníc(napr. MTV) o necelý mesiac na to vychádza
album Nevermind, ktorý má nečakaný úspech.
Čo
teda stálo za úspechom albumu Nevermind? Ako sa garážová kapela mohla za pár
mesiacov ,,vyšplhať na prvú priečku rebríčka hudobnej hitparády?
Tu
si dovolím vypožičať, si pár Adornových názorov, ktoré podľa môjho názoru
výstižne definujú ,,mechanizmus“ umenia pre masy.
Prvým
z nich je princíp hviezd, o ktorom Adorno
hovorí ,,Hviezdou vôbec nemusí byť známe
meno.“ [4]
Tento princíp hviezd nám otvára cestu do ríše fetišu, zaujíma nás to, čo je
najznámejšie a následkom toho zdanlivo najlepšie. Podobne ako Adorno
uvažuje aj Roger Scruton, ktorý hovorí, ,,Keď
Kurta Cobaina nazveme idolom, nejde o metaforu: naopak, je jednoducho jedným z
mnohých novodobých zjavení zlatého teľaťa.“ Fanúšik sa s ním napriek tomu -
alebo možno práve preto - môže ľahko stotožniť a získať tak podiel na jeho
,,nesmrteľnosti“.[5]
Presne o tom hovorí aj Michael Azzerad v jednej z mnohých
Cobainových Biografií Come As You Are, keď tvrdí, že jedna z domén Nirvany
tkvela ,,v osobe Cobaina, pretože kapela mala
charizmatického frontmana/skladateľa, ktorého osobnosť a umelecké
dispozície povyšovali kapelu nad všeobecný priemer, z Cobainovho hrdla
zaznel hlas generácie.“[6](
princíp hviezd spojený s reklamnou funkciou tovaru môžeme jasne odčítať,
aj po smrti Cobaina(1994), kedy prevážil viac tragický príbeh ako tvorba
autora, priam módnou záležitosťou sa stalo nakupovanie biograf. kníh, raritných
kompilácii, atď. )
Dostali
sme sa k hlasu a otázke jeho verejného oceňovania, dnes nezáleží na
prevedení, rozhodujúci je materiál. ,,Dokonca
sa neočakáva ani technické zvládnutie prostriedkov. Aby hlas legitimoval slávu
svojmu majiteľovi, musí byť ešte tak
mimoriadne sýty, alebo mimoriadne vysoký“[7],
o špecifickosti hlasu sa pri počutí spevu(Adorno by skôr hovoril o kriku)
frontmana nedá pochybovať, hlas Cobaina ako aj iných mainstreamových hviezd by
sa jednoznačne dal prirovnať ,,národnej
továrnej značke“[8]
,,Počúvať ten album dnes, znamená znovu
si uvedomiť jeho nadčasovosť. Je to veľká párty doska a stále démonicky funguje
vo viacerých vrstvách naraz. Je intenzívna, je introvertný. Je heavy, ale je aj
popová. Je undergroundová a napriek tomu prihovára silným hlasom i ku
konzumentovi MTV rovnako ako k punker a koniec koncov aj ku staromilnému
rockerovi. Iste, bol a je to hlavne ultrahit Smells like teen spirit, štyri
akordy a agonický Cobainov krik, ktorý Nirvanu katapultoval na rebríčkový
piedestál celého sveta a definoval v sebe hymnu mládeže rokov deväťdesiatych.“[9]
Ale okrem toho všetkého bolo Nevermind niečím, čo v roku 1991 už nikto
neočakával - originálne rockovú doskou.
Problém
so ,,skladateľovým nápadom“ spomína aj sám Kurt Cobain slovami o pilotnom
singli: ,,Nevedel som si predstaviť, že
to vyjde na singli,“ zveril sa raz.
"Myslel som, že každý musí spoznať, že to sú totálne vykradnutí Pixies.“
Avšak treba podotknúť, že Pixies poznal málo kto, teda poslucháči boli nadšení,
pretože v skladbe cítili istú dávku invencie.
Podľa
Adorna sú dnes dôležité vzťahy nezávislé
na celku diela, čiže fetišisticky izolované emócie. Súčasný hudobný život je
ovládaný tovarovou formou. Hudba sa stáva zložkou reklamy pre tovar, ktorý
človek musí nadobudnúť, aby mohol hudbu počúvať, to je ďalší problém ,,dnešnej
kultúry.“
,,Zdá sa , že reakcia poslucháčov
sa vymaňuje zo vzťahov, ktoré ju viažu k prevedeniu hudby, a že platí
bezprostredne skumulovanému úspechu, ktorý ako taký zďaleka nie je možné vysvetliť realizujúcou sa spontánnosťou
posluchu, ale súvislosťou a komandom nakladateľov, filmových magnátov
a vládcov rozhlasu“[10]
hovorí Adorno, tento problém môžeme sledovať na výroku, ktorý hovorí(za všetko),
že album Nevermind je ,, Hudobnou firmou
starostlivo vyšľachtený produkt, oddelený od skutočného sveta hrubým sklom
reklamy, videoklipov a žiarou reflektorov.“[11]
Práve
vyšľachtenie albumu spočívalo v princípe ,,zlacnenia“, pri ktorom dochádza
k tomu, že aranžérska prax ,,chce urobiť asimilovateľným veľký,
dištancovaný zvuk, ktorý má vždy črty niečoho verejného a nesúkromného.
... Je to niečo podobné ako tendencia, ktorá núti rozhlasových miláčikov, aby
... vytvárali pózu ľudskej blízkosti.“[12]
Podľa Azerrada[13]
vďačil album za svoj fenomenálny úspech aj zvuku, kapela v štúdiu doslova
potila krv, producent Butch Vig a zvukár Andy Wallace boli neoblomní, nenechali
trio vydýchnuť a to si siahlo až na dno síl ,,Nevermind
bola jednou z prvých alternatívnych dosiek, ktorá znela dobre aj v rozhlase.
Mixy Andyho Wallaca mali elektronicky potlačené extrémne vysoké a nízke úrovne
hlasitosti, čím boli dokonale prispôsobené komerčným staniciam“ [14]
píše Azerrad.
V
reakcii na posmešky, ktorým čelilo album Nevermind, zvolila Nirvana ako
producenta ďalšie dosky In Utero Steva Albiniho, zvukového extrémistu, ktorého
výslednej mixy musela pred uvedením na trh ,,žehliť“ nahrávacia značka! Presne
v tom je sila médií, o ktorej hovoril aj Adorno. Mnohí ,,fanúšikovia“
tejto kapely sú nemilo prekvapený, ak počuli najprv album Nevermind
a neskôr napríklad spomínané In
Utero, či Bleach, ktorý Nevermindu predchádzal a mnoho z nich začalo
počúvať hudbu tejto kapely práve kvôli spomínanému albumu. Inou príčinou
úspechu Nirvany mohla byť taktiež situácia, kedy mladí ľudia našli v hudbe
niečo ,,nové“... ,,Punkom ,,vynájdené“ a
heavy metalom pretrhnuté puto medzi publikom a hudobníkom bolo znovu
nadviazané. Teenageri, ktorí vo videu divoko skáču jeden cez druhého, náhle
ovládli svet. Žiadne album v modernej histórii nemalo taký účinok na celú jednu
generáciu, napísal o Nevermind časopis Rolling Stone... Bola to muzika pre
úplne novú skupinu mladých ľudí, ktoré spoločnosť dlhú prehliadala, ignorovala
a nad ktorou sa vyvyšoval. A tí istí ľudia navyše tú hudbu hrali.“[15]
Tu
by sme mohli použiť Adornovu teóriu ambivalentnosti regredovaného poslucháča,
ktorá sa prejavuje tak ,,...že indivíduá,
ktoré ešte celkom neprepadli zvecneniu sa chcú
stále znova vymknúť mechanizmu hudobného zvecnenia, ktorému sú vydané na
pospas: každá ich revolta proti fetišizmu ich však do fetišizmu tým hlbšie
zaplieta. Kedykoľvek sa domnievajú, že pasívnemu stavu núteného konzumu unikli, prepadajú pseudoaktivite.
Zo zástupcu regredovaných sa oddeľujú typy, líšiace sa od ostatných pseudoaktivitou,
a predsa stavajúce pred oči regresiu tým prenikavejšiu.“[16]
to podľa mňa vystihuje dianie v 90. rokoch, kedy do mainstreamu
prenikajú kapely z undergroundu, a tejto módnej vlne postupne prepadá
väčšia časť vtedajšej generácie.
V tejto práci mi nešlo
o kritiku hudby, išlo mi hlavne o poukázanie na trhový mechanizmus
a princípy, ktoré sa využívajú na ,,pretlačenie“ a predaj hudobných
hviezd, Nirvanu som si vybrala, pretože sa mi zdala byť dobrým príkladom pre
ilustráciu daných problémov, môžeme vidieť, že Adornova teória, ktorá bola
vydaná v roku 1938 je na pár detailov je platná dodnes, Adorno presne
popísal princípy masovej kultúry a trhových mechanizmov, ktoré platili
v 40. rokoch, v 90. rokoch a platia aj dnes, dá sa povedať ešte
vo väčšej miere ako kedykoľvek predtým...
[1] Th. W. Adorno: O fetišovom
charaktere hudby a regresii sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky
II. (antológia). Prešov 1994, s. 89
[2] Th. W. Adorno: O fetišovom
charaktere hudby a regresii sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky
II. (antológia). Prešov 1994, s. s.89
[3]Nevermind: revoluční album
Nirvany uchvátilo tím, jak bylo "normální". In: Xman.cz [online]. September 24, 2011 [vid. 2014-12-12]. Dostupné na: <
http://xman.idnes.cz/nevermind-revolucni-album-nirvany-uchvatilo-tim-jak-bylo-normalni-1d6-/xman-styl.aspx?c=A110923_142623_xman-styl_fro>
[4] Th. W. Adorno: O fetišovom charaktere hudby a regresii
sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky II. (antológia). Prešov
1994, s. 94
[5] It is not a metaphor to describe Kurt Coban as an
idol: on the contrary, he is simply one among many recent manifestations of the
Golden Calf. Scruton, Roger. The Aesthetics of Music. New York:
Oxford University Press, 1999, s. 448.
[6] NIRVANA- život před a po Nevermind. In:
nirvana.webz.cz [online]. 2003 [vid. 2014-12-12]. Dostupné na:
<http://nirvana.webz.cz/data/clanky/predapo.htm>
[7] Th. W. Adorno: O fetišovom charaktere hudby a regresii
sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky II. (antológia). Prešov
1994, s. 95
[8] Th. W. Adorno: O fetišovom charaktere hudby a regresii
sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky II. (antológia). Prešov
1994, s. 95
[9] NIRVANA- život před a po Nevermind. In:
nirvana.webz.cz [online]. 2003 [vid. 2014-12-12]. Dostupné na:
<http://nirvana.webz.cz/data/clanky/predapo.htm>
[10] Th. W. Adorno: O fetišovom
charaktere hudby a regresii sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky
II. (antológia). Prešov 1994, s. 94
[11]Nevermind: revoluční album
Nirvany uchvátilo tím, jak bylo "normální". In: Xman.cz [online].
September 24, 2011 [vid. 2014-12-12].
Dostupné na: <
http://xman.idnes.cz/nevermind-revolucni-album-nirvany-uchvatilo-tim-jak-bylo-normalni-1d6-/xman-styl.aspx?c=A110923_142623_xman-styl_fro>
[12] Th. W. Adorno: O fetišovom
charaktere hudby a regresii sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky
II. (antológia). Prešov 1994, s. 98
[13] Michael Azerrad je americký
spisovatel, novinář a muzikant. Vyrůstal v New York City a studoval na Columbia
College. Po ukončení studií Azerrad bubnoval v kapele a věnoval se psaní
článků. Pro časopis Rolling Stone napsal mezi lety 1987 až 1993 velké množství
článků. Popularitu si získal především sepsáním knihy o grungeové skupině
Nirvana s názvem Nirvana: Come as You Are.
[14] Nevermind: revoluční album
Nirvany uchvátilo tím, jak bylo "normální". In: Xman.cz [online].
September 24, 2011 [vid. 2014-12-12].
Dostupné na: <
http://xman.idnes.cz/nevermind-revolucni-album-nirvany-uchvatilo-tim-jak-bylo-normalni-1d6-/xman-styl.aspx?c=A110923_142623_xman-styl_fro>
[15] NIRVANA- život před a po
Nevermind. In: nirvana.webz.cz [online]. 2003 [vid. 2014-12-12]. Dostupné na:
<http://nirvana.webz.cz/data/clanky/predapo.htm>
[16] Th. W. Adorno: O fetišovom
charaktere hudby a regresii sluchu. (výber) In: Sošková, Jana: Dejiny estetiky
II. (antológia). Prešov 1994, s. 100
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára