Pojem ilustrácia pochádza
z latinského jazyka, význam pojmu znamená obrázky, kresby dopĺňajúce,
spestrujúce, alebo objasňujúce text.
Pojem ilustrácia však od 19.
storočia zahŕňa výtvarný prejav pomocou
grafických techník, jednak mechanickú reprodukciu kresbového, maliarskeho , sochárskeho diela či ilustrácie.
Ilustrácia teda evokuje predstavu
o istých zobrazeniach na základe textovej predlohy.
Pojem knižnej ilustrácie obsahuje
chápanie tohto pojmu v užšom význame sa dnes prakticky prekrýva
s pojmom ilustrácie.
Kniha však nie vždy bola nositeľom ilustrácií
,, napríklad vedecká ilustrácia bola v minulosti súčasťou aj tzv. jednolistov, minúci, ĺetákov, plagátov ...ˮ
(Tokár M.: Kontexty umeleckej ilustrácie, s.17).
Postupne však ilustrácia
expandovala aj do časopisov, novín , počítačových kníh ap.
Popri rozvoji a expanzii
pôsobenia televízie, videa, rozhlasu, filmu a počítačovej techniky si
dôležité miesto zachováva kniha.
Po celé obdobie písanej knihy bolo
charakteristické, že ilustrácia bola podriadená textu, ale vyskytoval sa
i voľný vzťah textu a ilustrácie i vzťah kogeniality, avšak
moderná ilustrácia sa stala svojbytným doprovodom textu v niektorých
prípadoch dokonca na ňom nezávislým.
Ilustrácia začala strácať svoj
pôvodný význam, dielo maliara sa začalo voľne konfrontovať s dielom
spisovateľa alebo básnika.
Kniha pôsobí na čitateľa celým
svojim zjavom, v ktorom je ilustrácia dôležitou zložkou knižného celku.
Aby sme mohli postúpiť
v problematike ďalej, myslím , že je potrebné vykresliť aj vzťah písma
a ilustrácie, keďže ,,náš záujem sa sústreďuje na ilustračné zložky knihy
ako na výsledok tvorivého úsilia ilustrátora v interakcii
s literárnym umeleckým dielomˮ Tokár M.: Kontexty umeleckej ilustrácie,
s.31) , ilustrácia a písmo sú dva faktory
na ktorých spočíva umelecké stvárnenie knihy , časopisu ap. je potrebné
pomenovať aj vzťah týchto dvoch komponentov, teda úlohou písma je fixácia
myšlienok a ich pretváranie do viditeľnej podoby, a cieľom ilustrácie
je pretvorenie myšlienok do obrazovej, vizuálnej informácie, v zmysle
prvej signálnej sústavy, naproti čomu je text je odraz skutočnosti v zmysle
druhej signálnej sústavy.
Výhodou písma je ,že môže
vyjadrovať presné pojmy i abstrakcie, podávať presný zmysel komplikovaných
myšlienok.
Vzťah ilustrácie a písma sa
však prelínal od počiatkov vývoja knihy.
Najlepšie to zhrnieme vetou ,,Sú
teda informácie, ktoré možno lepšie vyjadriť písmom a informácie, ktoré
lepšie vyjadrí obrázok. ˮ(Tokár M.: Kontexty umeleckej ilustrácie, s.31)
Čo sa týka kontextu vzťahu
ilustrácie a knihy, dovolím sa pozastaviť pri tejto téme len
v krátkosti , z knihy Kontexty umeleckej ilustrácie sa dozvedáme, že
ilustrácia je funkčnou zložkou knihy, že vo vzťahu ku knihe a textu nemusí
byť ilustrácia sekundárnou zložkou, o čom svedčia o vedľajšej úlohe
textu napríklad leporelá, umelecké albumy, obrázkové romány atp.
Aby sme prešli k meritu veci spomenieme
základne klasifikáciu funkcií knižnej ilustrácie:
,, a) funkcia umelecko – estetická
, b) funkcia konkretizácie čitateľských predstáv(interpretačná) , c) funkcia
názorného zobrazenia, d) funkcia poznávacia, e) funkcia komunikatívno – informačná,
f) funkcia pauzy, g) funkcia rekreačno – zábavná, h)funkcia dekoratívna.ˮ
(Tokár M.: Kontexty umeleckej ilustrácie, s.41)
Jednotlivé funkcie ilustrácií sú
úzko prepojené, že plynule prechádzajú jedna do druhej.
Splnenie určitej funkcie môže
podmieňovať realizáciu druhej, je to mu tak aj pri funkcii, ktorej sa budem
bližšie venovať a to funkcii komunikatívno – informačnej, ktorá patrí
k základnej funkcii umenia. Komunikatívna funkcia ,, spočíva v jej
schopnosti uskutočňovať spojenie tvorivého umelca s vonkajším ale i jeho vnútorným
svetom na strane jednej a s recipientom ako adresátom oznámenia na
strane druhej.ˮ(Tokár M.: Kontexty umeleckej ilustrácie, s.56) To isté platí aj
pre umenie ilustrácie. ,, Umeleckú ilustráciu chápeme ako nositeľa informácií –
recipientovi podáva umeleckými prostriedkami zakódovanú správu
o literárnej skutočnosti i spoločenskej realite. Táto správa
ovplyvňuje vedomie adresáta, jeho názory, postoje...ˮ(Tokár M.: Kontexty
umeleckej ilustrácie, s.57)
Informácia s ktorou sa
v umeleckej ilustrácii stretávame je umelecká i mimoumelecká, cieľom
mimoumeleckej ilustrácie ,,je ovplyvniť ľudské postoje, ľudské správanie
a konanie v živote, t.j. mimo vlastnej sféry umenia.ˮ(Tokár M.:
Kontexty umeleckej ilustrácie, s.57).
Umelecká ilustrácia tak ako aj
umenie je estetickým objektom a ,,závisí od objektívne existujúcich
estetických vlastností mimoumeleckej reality a umenia, dokonca je nimi
podmieňovaná v miere a podobe
vyplývajúcej z tvorivých a vnímateľských schopností príslušníkov
estetického subjektu vnímateľov.ˮ(Tokár M.: Kontexty umeleckej ilustrácie,
s.63) Zjednodušene povedané to znamená, že ,,umelecké dielo a divák sa
stretávajú za určitých podmienok.ˮ(Tokár M.: Kontexty umeleckej ilustrácie,
s.63) Podstatné , rozhodujúce vlastnosti ilustrácie umeleckej literatúry
spoluutvára literárna skutočnosť. Okrem umeleckej reality literárneho
diela ilustráciu ovplyvňuje
prostredníctvom tvorcu aj skutočná realita(reálny svet).
Umelecká ilustrácia ako súčasť
výtvarného umenia je utváraná dobovými tendenciami vo výtvarnom umení. Umelecká ilustrácia sa
javí ako svojrázny umelecký model,, odrážajúci vo vedomí ilustrátora aj
vnímateľa vzťahy troch svetov : literatúry, výtvarného umenia a reálnej
existencie.
V súčasnej teórii umenia je
z komunikačného hľadiska kladený dôraz na recepciu.
Je to reakcia na štrukturalizmus,
ktorý je orientovaný na autora a umelecké dielo. Recepčná estetika podľa
Šabíka sa opiera o predpoklad, že neexistuje absolútna lektúra umeleckého
diela, že jeho zmysel nespočíva v ňom samom, ale vyžaduje recepciu ako
realizáciu, avšak prehnaný dôraz na recepciu môže byť dosť jednostranným
pohľadom.
V teórii ilustrácie je preto
žiadúci komplexnejší prístup a analýza všetkých troch článkov komunikácie
: autor – dielo – príjemca a im zodpovedajúcich činiteľov: tvorba –
šírenie – recepcia. ,,Recepcia je cieľová procedúra ilustračnej tvorby
zjednocuje všetky fázy príjmu do uvedomelej výstavby estetického zážitku
prežívaného diela.ˮ(Tokár M.: Kontexty umeleckej ilustrácie, s.65)
Komunikácia ilustrácie nie je
totožná s výtvarnou komunikáciou.
Výtvarná komunikácia sa chápe ako proces vizuálnej informácie prostredníctvom
autonómneho výtvarného diela medzi autorom a recipientom. Ilustrácia
komunikuje informáciu medzi jej tvorcom a príjemcom.
Komunikácia ilustrácie je proces,
ktorý je komplexný a má dve fázy : tvorbu a príjem ilustrácie.
Ilustráciu charakterizuje špecifický odraz skutočnosti – literárnej
a reálnej.
Rysom umeleckej ilustrácie je
sprostredkovanosť výtvarno – estetickej a úžitkovej špecifiky vizuálnej
komunikácie. Proces komunikácie ilustrácie sa uskutočňuje v interakcii
s literárnou skutočnosťou, výtvarným kontextom a skutočnou realitou.
Ilustrácia v interakčnom
modeli je chápaná ako systém a subsystémy tvoria : a) dielo – ilustrácia b)
autor – ilustrátor, c) čitateľ – príjemca ilustrácie. Subsystémy sú samozrejme
determinované radom skutočností, čo sa týka ilustrácie, tá je podriaďovaná vo
obsahovej i formálnej svojbytnosti do kontextu celonárodnej výtvarnej
kultúry, je porovnávaná na výstavách, preverovaná súťažami aj kritériami
výtvarnej kritiky.
Autor samozrejme tiež disponuje
určitými determinantmi a to predpokladmi pre umeleckú tvorbu – tvorivými
schopnosťami a do istej miery ho ovplyvňuje poznávacia
a psychologická schopnosť. Čitateľ je determinovaný vekom, vzdelaním,
vizuálnymi predpokladmi pre vnímanie výtvarného diela, psychologickými,
rozumovými, citovými a sociálnymi činiteľmi.
Na všetky menované subsystémy
pôsobí literárna skutočnosť, výtvarné umenie a skutočná realita so spoločenskými
podmienkami, tradíciami, politikou i materiálnymi reáliami.
Štruktúra tohto modelu je teda
založená na vzájomnom pôsobení jednotlivých subsystémov, ktoré utvárajú
komplexné vzťahy a väzby. Naznačený model ilustračného diela v jeho
celistvosti, kde subsystémy sú zdrojom pôsobnosti tohto diela, postihuje len najvšeobecnejšie súvislosti, preto nemôže
byť úplný.
Podstatou komunikácie umeleckej
ilustrácie je tvorba a recepcia ilustrácie. Ak by sme mali naznačiť podiel
vyjadrenia v ilustrácii, iste by sme kládli väčší dôraz na vyjadrenie
tvorivého zámeru ako na prejavy vnímateľa, ktoré sa môže dokonca až
k nule. Medzi tvorbou a príjmom umeleckej ilustrácie sú však aj
určité spojitosti. Napríklad tvorca je zároveň aj príjemcom svojho výtvoru
a to už v samotnom procese svojho výtvoru. Reagovanie naň slúži na
kontrolu, zhodnotenie i ako impulz na pokračovanie v práci. Príjemca
ilustrácie je tiež spolutvorcom, vnímateľ totiž z tém ilustrácie
rekonštruuje literárnu skutočnosť, reaguje na ilustráciu a zaujíma voči
nej postoje. Aby mohla nastať komunikácia ilustrácia poukazuje i na
výtvarné umenie i na skutočnú realitu, ktoré patria do autorskej
a vnímateľskej sféry.
Kontextová os nášho interakčného
modelu zahŕňa náplň komunikácie t.j. obsah a formu ilustrácie. ,,Obsah
chápeme ako poňatie námetu a jednak v zmysle idey, či posolstva.
Obsahom ilustrácie teda nie je to, čo zobrazuje, ale ako to zobrazuje... Obsah
umeleckej ilustrácie nemožno zúžiť na číru reprodukciu príbehu
a udalostí... Má oveľa širšiu platnosť, lebo odráža ideové
a spoločenské aspekty. Recepciou sa
vždy aktualizuje obsah ilustrácie.
Formu ilustračného diela chápeme
ako spôsob stvárnenia námetu, t.j. ako rôzne spôsoby usporiadania obrazových
prvkov. Súčasťou formy je viditeľná stránka ilustračného diela, ktorá je
budovaná prostriedkami materiálnymi a výrazovými, tie sú organizované
kompozičnými princípmi. Realizáciu formy podmieňuje autor a jeho vkus.
,,Forma má aj v ilustračnom
diele zvláštne postavenie svojou spôsobilosťou vyvolať zmysel pre zvláštnosť,
odpor i ľúbivosť, vždy v koherencii s litrárnou zložkou.ˮ(Tokár
M.: Kontexty umeleckej ilustrácie, s.72)
Vo forme sa výtvarník individualizuje,
lebo práve v nej sa angažuje. V teórii sa pomer medzi obsahom
a formou všeobecne chápe ako protiklad dvoch síl, teda dialekticky. Formálnosť
a obsahovosť nie sú všetky zložky umeleckého diela.
Funkčnosť obsahu a formy je
iba v ich hodnote a neprestajnej
tendencii k ich vzájomnému vyrovnávaniu. V procese tvorby, alebo
recepcie ilustrácie môžu niektoré činitele na kontextovej osi nášho modelu
vystupovať do popredia, iné ustupovať. tým sa však obsah a význam
ilustrácie zužuje na minimum, na podobnosť zobrazeného sčítaním, ilustrácia sa
tak redukuje na bezobsahový odraz literárnej látky. Asymetrické vysúvanie
a zasúvanie jednotlivých kontextových činiteľov na zvislej osi modelu
spôsobuje, že ilustrácia z pohľadu vnímateľa sa javí napríklad ako
neadekvátna k textu, neprimeraná k veku čitateľa ap.
,,Schémou interakčného modelu sme
sa pokúsili evokovať predstavu kompaktnosti relatívne autonómnych kontextových
činiteľov...Protirečenej medzi obsahom a formou je hybnou silou premien
a metamorfóz ilustrácie. výsledkom hľadania a relatívneho zosúladenia
týchto zložiek je nová kvalita. ˮ(Tokár M.: Kontexty umeleckej ilustrácie,
s.74)
Pristavíme sa na chvíľu pri
problematike predstihu. ,,Predstih je vlastne dynamizujúcou silou umeleckej
tvorby a žiadna umelecká tvorba sa bez inovácie nezaobíde... Predstih
vhodne problematizuje konzumáciu, núti príjemcu hľadať aj čosi viac, než mu
dáva umelecký text...Úskalím môže byť priepastný predstih a samoúčelné ponímanie
novátorstva ˮ(Tokár M.: Kontexty umeleckej ilustrácie, s.76), ktorému zvykne
predchádzať určité hľadanie, určitý experiment, ktorý sa chápe ako nepriama
cesta hľadania nových kvalít a vývoja umeleckej tvorby. V umeleckej
ilustrácii môže mať rôzny charakter, a to v závislosti od
preferovanej aktualizácie kontextovej oblasti ovplyvňujúcej tvorbu
a recepciu bodka. Aktualizácia dielo v originálnej reči.
Podstatnú zložku komunikácie ilustráciou
tvorí autor a príjemca ilustrácie.
Autorom rozumieme tvorcu
ilustrácií, ktorý žije v konkretnej spoločenskej a kulturnej
situacií, ktorou je podmieňovaný ale súčasne ju tvorbou podmieňuje. Autor má
určité spoločenské postavenie, disponuje tvrivými predpokladmi, ilustrácií
vtláča pečať individuálnoti a autorský urkopis, manifestuje svoj vzťah
k svetu. Vychádza pri tom z literárnej skutočnsti a tú
konfrontuje s vlastnými životnými skúsenosťami.
Čitateľ, ktorým rozumieme prijemcu
ilustrácií žije v konkretnej spoločenskej situácii. Autor ilustrácie
s nim počíta ako s adresátom a hodnotiteľom svojej práce.
Čitateľ je determinovaný vekom,
rozumovými a citovými predpokladmi i schopnosťami vnímať dielo. Je
ovplyvnený kultúrou i masovými komunikačnými prostriedkami, umenovodeou
a výtvarnou kritikou. Na tejto báze si príjemca vytvára vlastný vkus t. j.
schopsnosť prijimať a hdnotiť dielo.
Existuje viacero tipov recipientov,
ktorými može byť každý individuálny subjekt.
Pri posudzovaní tipu recipienta sme
vychádzali z typológie J. Kurica. V každom tipe recipienta prebieha
estetické vnmanie a hodnotenie odlišne: Prvosignálny typ recipienta vníma
a poznáva konkrétno – obrazne, v rámci tejto skupiny možno rozlíšiť dva
varianty:
1.) variant intuitívny
interpretatívny u ktorého je rozhodujúci pocit a dojem
z ilustrácie, vníma poznáva subjektívne.
2.) variant triezvo receptívny
očakáva popis a objektívnu vecnosť, neosobnosť.
Pre oba varianty recepientov je
však charakteristický neanalizujúci prístup.
,,Druhosingnálny tip vnimateľov sa
vyznačuje slovno-logickým, deduktívnym a kontempatívnym prístupom
k ilustrácii. Aj tu možno pracovne rozlíšiť dva varianty
vnímateľov:ˮ(Tokár M.: Kontexty umeleckej ilustrácie, s.88)
1.) variant
hodnotiaci, ktorý prejavuje citový prístup metaforické myslenie, porovnanie
poznaného s normami a ideálmi.
2.) variant
intelektuálneho vnímateľa analizuje, porovnáva, tipizuje, vytvára asociaácie na
základe abstraktných princípov.
,,Uvedené tipy vnímateľských
osobnstí určujú rozdiely v objektívnych určeniach podstaty umeleckosti
a funkčnosti ilustrácie.ˮ(Tokár M.: Kontexty umeleckej ilustrácie, s.88)
Ilustrator by mal vedieť , akej
čitateľskej kategórií su jeho ilustrácie určené. Už v samotnej koncepcii
by má byť prítomná špecifická stratégia zameraná na aktivitu vnímateľa.
,,V takto zameraných
ilustráciach môže recipient vnímať ako pozvanie na skutočné tvorivé stretunutie...ˮ(Tokár
M.: Kontexty umeleckej ilustrácie, s.89)
Spomínaným interakčný model
predpokladá spätnú väzbu, ktorá je tokom informácií od vnímateľa
k tvorcovi. Mienka vnimateľa ilustrácie je pre autora spôsobom overenia
s ivýsledkov svojej tvorivej aktivity, tieto formy spätnej väzby môžu
korigovať tvorbu ilustrácie.
Na záver si bojasníme problematiku
vnímania ilustrácie. estetické vnímanie je blízke bežnému vnímaniu krásy, jeho
cieľom je poznanie estetička, krásy a ďalšich estetických kategorií umenia.
estetickým vnímaním môžeme v ilustrácií postihnúť zmyslovú skutočosť, alebo
naše vlastné skúsenosti a duševné stavy. umelecká ilustrícia a miera
zvládnutia literárnej i skutočnej reality môže byť žriedlom estetického
zážitku. To znamená, že estetickú hondnotu umeleckej ilustrácie možno nájsť
i bez pochopenia základnej idey, ktorá vyplýva z interakcie medzi
literárnym a ilustrovaná umeleckým dielom. Umelecké vnímanie má funkciu
znakového vnímania, najdôležitejšou vlastnosťou ikonického znaku je podľa Poršneva
schopnosť vyvolať emócie.
reciepcia umeleckého diela je
predovšetkým zámerné organizovanie znakových sústav. Divák by mal adekvátne
rozpoznať spôsob akým umelec zorganizoval zvolenú znakovú sústavu.
K základným podmienkam adekvátnej recepcie patrí rezonácia
s osobnosťou umelca. Preto si priblížime ineterakčné väzby medzi
ilustračným dielom a recipientom.
a) prezeranie
ilustrícií
b) súbežne
počas čítania knihy,
c) po
prečítaní knihy resp. vracaním sa k ilustráciám
,,adekvátna recepcia umeleckej
ilustrácie nezostáva iba pri zmyslovom prvrchu diela ale preniká pod jeho
povrch.ˮ(Tokár M.: Kontexty umeleckej ilustrácie, s.95)
Jednotilivými fázami recepcie
umeleckej ilustrácie sú:
a) uvedomelé
vnímane (apercepcia)
b) chápanie
c) emocionálne
prežívanie
d) hodnotenie
,,Ak sa podarí čitateľovi aktívne
prejsť všetkými etapami ilustrácie možno predpokladať, že boli vytvorené
podmienky preto aby si uvedomil príznačné štýlové, sociálne historické znaky
diela a kultúrne súvisloti, v ktorých dielo vzniklo.
Dispozničnými predpokladmi
vnímateľa sú priravenosť a vrodené dispozície (napr.:interpretačná
schopnosť)
Významnou charakteristikou vnímania
je projekčnosť, funkcia umenia, ktorou ilustrtor vťahuje recipienta do tvorivej
činnosti a vtedy vnimateľ môže do diela premietať svoje pocity
a problémy, može ich nachádzať v diele často riešené a tym sa
obohacuje.
,,recepcia sa mení s duchom času, podlieha mu.
A j ked vnímanie umeleckej ilustracie i individuálnou aktivitou súčasne
je aj javom sociaálnym. Je súčasťou spoločensko-kultúrnej praxe
a kultúrného vedomia. ˮ(Tokár M.: Kontexty umeleckej ilustrácie, s.102)[i]
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára