Analýza divadelnej inscenácie W. Shakespeare: Macbeth (réžia: Ľ. Vajdička)

Tragédia W. Shakespeara Macbeth, dedikovaná kráľovi Jakubovi I., je inšpirovaná postavou z histórie, obľúbeným škótskym kráľom Macbethom I., ktorý sa vďaka dobovým kronikárom zmenil na tyrana a uzurpátora.  Zjednodušene prerozprávaný príbeh hovorí o tom, že počas bitky medzi vojskom kráľa Duncana a nespokojnými škótskymi šľachticmi tri čarodejnice vyveštia Macbethovi osud, okrem iného aj to, že sa stane kráľom. Macbeth odvtedy sníva o kráľovskej korune.
Jeho manželka, lady Macbeth, pripraví vraždu kráľa a Macbeth čin dokoná, stáva sa tak novým škótskym kráľom. Aby svoju moc upevnil a predišiel obvineniu zo zrady, zavraždí viacerých šľachticov, i svojho priateľa Banqua, ktorému bolo predpovedané, že sa jeho syn stane kráľom. Macbeth na korunovačnej slávnosti uvidí Banquovho ducha a je vydesený. Znovu sa vyberie za čarodejnicami a tie ho upokoja, že nebude porazený žiadnym človekom, ktorého porodí žena a dovtedy, kým sa k hradu Dunsinan nepriblíži birnamský les. Macbeth sa upokojí a cíti sa neohrozene. Avšak väčšina jeho vojska sa pridá k jeho nepriateľom a ľsťou, vojaci sa dostanú k hradu zamaskovaní za vetvy birnamského lesa, lady Macbeth spácha samovraždu a samotného Macbetha v boji zabije predčasne narodený Macduff. Veštby sa naplnia a v Škótsku tak znova zavládne mier.

Analýza sa bude týkať divadelnej inscenácie Shakespearovej hry Macbeth, realizovanej na Malej scéne Košického štátneho divadla režisérom Ľubomírom Vajdičkom a dramaturgom Martinom Gazdíkom.

Priestor

Dej tejto veľkej dramatiky je spracovaný v komornom prevedení, odohráva sa v novo zrekonštruovaných priestoroch Malej scény. Invenčne vymyslená scéna M. Havranom, ktorý ponecháva priestor otvorený,  rozširuje hrací priestor Malej scény o foyer, čo  je ozvláštňujúcim dynamickým prvkom, autori ho využili na príchod, odchod hercov, ale i na vyobrazenie ďalších scén, ktoré sa odohrávajú mimo javiska a ním akoby ohraničenom priestore zámku. Priestor však nebol rozšírený o foyer, ale tak isto sledujeme využitie balkóna pre jednu z mizanscén, v ktorej Ona číta príhovor a vyslovuje veštbu, zároveň tento rozšírený priestor (balkón) poskytuje možnosť pre vyobrazenie uvalenej veštby v podobe padajúcej čiernej štóly.

Čo sa týka rozvrhnutia scénickej zostavy, môžeme sledovať, že scéna je minimalistická, jej dominantou je čierne kožené hranaté kreslo, pri ktorom sú položené knihy umiestnené v pravo z perspektívy diváka a priesvitná plastová stolička umiestnená v strede javiska, po ľavici sú umiestnené všetky ostatné rekvizity. Radenie udalostí, podľa môjho názoru zodpovedá rozmiestneniu scénografických pomôcok, dej postupuje od príchodu herca na scénu a usadenie sa v kresle, následne prichádza Ona, zoberie si knihu, sadne si na stoličku a začne čítať, až sú následne využité rekvizity  v ľavo, záverom hry herci odchádzajú dvermi do foyeru.

Priestor je ,,poloprázdnyˮ, využíva len malé množstvo rekvizít, je značne homogénny, všetky prvky využité v inscenácii odkazujú na súčasný divákov svet, avšak nie na každodenný, používané predmety odkazujú na vyšší spoločenský status, čo podčiarkuje i čierno- biele spoločenské oblečenie postáv, i mnohé rekvizity, či už šampanské s jahodami, ako symbol oslavy, či kaly ako nositeľky noblesy. Odkazom, ktorý sa viaže na minulosť je kniha Macbeth ,z ktorej postavy divákovi odkrývajú princíp hry v pasážach, keď herci a doslova čítajú text z knihy.

Metaforou v inscenácii môžeme rozumieť predmety, ktoré pomáhajú vytvoriť ,,novú realituˮ, mohli sme si predovšetkým všimnúť šál čierny ako veštba a šál biely ako smrť, krvavý obrúsok ako odkaz na vraždu, fľaša šampanského s jahodami, zbierka kníh ako zdroj uvoľnenej zábavy, kaly ako nositeľky noblesy, telefón  a veľkú pomôcku – knihu s textom, ktorá pomohla precízne vytvoriť odkaz na Shakespearovo divadlo v divadle, keď na párty, plese, spoločenskej udalosti sa v miestnosti určenej na oddych ocitá unudený, spoločenskými povinnosťami otrávený On (M. Soltész) v smokingu. Rozohráva takmer veselú etudu o tom, ako sa dá v takejto miestnosti využiť čas. Medzi knihami nachádza hru Macbeth, najprv to nevie ani správne prečítať a, samozrejme, v dobe moderných technológií, sa okamžite cez mobil pripája na sieť a s prekvapením zisťuje, že ide o historickú postavu. Začíta sa do textu a obdobným spôsobom si zisťuje aj ďalšie informácie o postavách, historických súvislostiach i samotnej dráme. Po chvíli ho to ale prestáva zaujímať a radšej využíva telefón na telefonovanie, v angličtine. Miestnosť na oddych v tej chvíli využíva aj Ona (D. Košická), krásna dáma vo večerných spoločenských šatách. Zaujme ju On a tak, podobne ako On pred chvíľou, i Ona berie do rúk knihu Macbeth a číta nahlas. Od tejto chvíle sa otvára hra Macbeth rámcovaná príchodom do miestnosti z plesovej sály.

K modifikácii priestoru dochádza zo strany hercov, v okamihoch, keď sa hra odohráva na balkóne, či foyeri, postupným odchodom postáv(napr. na balkón/ foyer) sa scéna rozširuje, ich príchodom sa znova zúži na javisko, samozrejme dochádza i k modifikácii priestoru osvetlením, pre naznačenie časových údajov, ale aj pre zvýraznenie jednotlivých prehovorov postáv (Ona prehovára pri dverách). Medzi zvukové efekty, ktoré modifikovali mimo scénický priestor patrila hudba šíriaca sa z foyera cez dvere do divadelnej sály, ktorá zároveň predstavovala rámec hry(párty).

Hudba M. Čekovského sa pokúša o aktualizáciu klasiky a jej prenikavý rytmus pripomína zrýchlené búšenie srdca práve tak, ako je to pri podobných spoločenských udalostiach, ale aj pri intrigách, zrade, klamstve...

Scénické predmety

V inscenácii je využitý len malý počet scénických predmetov, na rozdiel od pôvodnej hry. Vráťme sa teda k predmetom, ktoré boli súčasne prítomné na scéne čierne kožené, hranaté kreslo, šesť kníh, plastová priesvitná stolička, váza s kalami, podnos, štyri sklenené poháre, sviečka, kovové vedierko na ľad, sklenená misa s jahodami, flaša šampanského, otvárač, kliešte na servírovanie, biele obrúsky.

Medzi predmety, ktoré sa zjavili počas predstavenia patril mobil, biela a čierna šatka, krvavý obrúsok.

Množstvo predmetov využitých počas hry sa od predmetov v pôvodnom diele odlišuje, predmety, ktoré sú v Shakespearovom Macbethovi spomínané na scéne často absentujú(napr. meč), predmety sú len verbálne spomínané, vzhľadom na to, že inscenácia má ani nie polovičné trvanie oproti originálu by nemohli byť všetky predmety využité.

Z hľadiska sémantickej klasifikácie predmetov, môžeme väčšiu časť predmetov zaradiť do skupiny kultúra, čo sa týka pôvodu predmetov sú nové, kúpené.

Ak máme predmety klasifikovať podľa materiálu sú predmety prevažne z umelých materiálov, do tejto skupiny nemožno zaradiť predmet kvety(kaly), práve tie by v inscenácii mohli predstavovať taktiež les.

Scénické predmety z hľadiska sociologickej klasifikácie by som charakterizovala ako predmety, ktoré odkazujú na vyšší spoločenský status, noblesu, či už sú to kostýmy, čierno-biele spoločenské oblečenie u oboch predstaviteľov, je vytvorené a vyberané s vkusom a s veľkým dôrazom práve na spoločenské postavenie, alebo aj iné predmety, ako šampanské, či noblesné kaly.

Tieto predmety vytvárajú svet, ktorý sa súčasnému podobá, to je určite výhodou pre diváka, ktorý sa môže lepšie vcítiť do deja.

Medzi utilitárne predmety možno zaradiť čiernu štólu, kde je výtvarne veľmi zaujímavo zobrazená veštba v podobe klesajúcej čiernej štóly, ktorú pustila z balkóna pani Macbeth.

Ďalej si divák môže všimnúť predmety ako šál biely, ktorý naznačuje smrť, krvavý obrúsok ako odkaz na vraždu, fľaša šampanského s jahodami, zbierka kníh ako zdroj uvoľnenej zábavy, ďalej kaly ako nositeľky noblesy, telefón  a veľkú pomôcku – knihu s textom, ktoré sú skôr predmetmi, ktoré nenesú hlbší význam(napríklad telefón ako zdroj informácii pri pripojení k internetu, ktorý však môže niesť i odkaz na súčasnosť, čo plynie z nejednoznačnosti semiotického určenia scénického predmetu, pretože scénický predmet možno považovať za súbor sém, napríklad stolička nemá len znaky stoličky ( sedadlo s chrbtovou opierkou ), ale aj znak materiálu ( plast), znak štýlu, stavu ( nová).

Zaujímavou časťou je polysémia predmetu, kde perfektný využitím polysémie je práve príklad šatky ktorá postupne mení svoju funkciu odevu na funkciu symbolu, veštby(čierna šatka), smrti(biela šatka).

Tu môžeme vidieť dôležitosť rozoznania znaku pre pochopenie ďalších súvislostí hry, ktoré sa postupne odkrývajú.

Herci

Macbeth sa v Košiciach inscenuje v sústredenom komornom spracovaní, očistený od  dejových ornamentov, kedy na javisku dominujú herecké výkony.

Pozoruhodné je, že hra, ktorej originálna verzia má viac ako tri desiatky postáv, je postavená na hereckom umení dvoch hercov.

Herci sa striedajú v rozprávaní i čítaní replík jednotlivých postáv, hrajú minimalisticky, väčšinou sa snažia civilným spôsobom deklamovať verše, aby zotreli patinu viac ako štyroch storočí a potvrdili stálu aktuálnosť Shakespearovho diela.

Predstavenie je ale ťažko čitateľné, mám na mysli nielen neuveriteľne rýchle, až nezrozumiteľné tempo reči oboch predstaviteľov, že sledovať ho je pomaly nadľudský výkon, ale aj zlú akustiku priestoru, ktorá spôsobuje, že pri zlej artikulácii a stíšení hlasu (najmä u M. Soltésza) sledujeme ,,nemohruˮ. Štýl hry podľa mňa značne sťažuje pochopenie zmyslu výpovedi recipientom.

Postavy sa podľa mňa nepoučenému divákovi, ktorý predtým Macbetha nečítal môžu zlievať jedna do druhej (veď je ich napokon vraj viac ako štyridsať a herci na scéne sú len dvaja), ich motivácie sú pre diváka určite nejasné, čo som si všimla boli neprirodzené intonácie. Ale objektívne treba priznať aj pekné momenty predstavenia. K tým patrí napríklad jedna z mizanscén, v ktorej  je M. Soltész „opitý vrátnik Vrtichvost“; či takmer filmovo pôsobiace extrémne intímne momenty medzi Macbethom a lady Macbeth.

Na scéne prebieha deklamácia, hranie sa na hru, jemná historická štylizácia i civilný prejav. Prichádza ale veľmi silná časť predstavenia, keď Macbeth šalie a odohráva sa posledný súboj a jeho potrestanie. Predstaveniu však paradoxne chýba záver. Poklona ruka v ruke po poslednej replike hry je podľa mňa málo. Energia predstavenia je premenlivá, herci nie vždy vedeli vhodne interpretovať veršovaný text, ktorý čerpá z prekladov Zory Jesenskej a Jozefa Kota. M. Soltész so svojou postavou bojuje. Jeho silná stránka, komediálny talent, sa preukázala v úvode, v už spomínanej alkoholickej scéne, a veľmi pekne spracoval aj polohu šialenca. Vo vážnych polohách nie je jeho herecký prejav až taký vyrovnaný.

 D. Košická je zas charizmatická v civilnom prejave, v rozvahe a v porozumení verša. Na javisku tak vzniká miestami zaujímavá interakcia a tvorivé napätie medzi týmito odlišnými typmi hercov, to asi aj bolo zámerom režiséra Ľ.Vajdičku.

Záverom

Zaradiť po sérii súčasných príbehov do repertoáru Štátneho divadla Košice shakespearovský titul bola od dramaturga M. Gazdíka dobrá voľba. Jeho posun do súčasnosti zas odvážnou otázkou, či to text a jeho javisková realizácia v takom náročnom tvare ustoja.

Osobne oceňujem nápad zjednodušiť a moderne prerozprávať obľúbenú Shakespearovu drámu o zrade, klamstve, vražde, túžbe po moci a šialenstve kráľa Macbetha, ďalej využitie novo zrekonštruovaného priestoru Malej scény na komorné spracovanie veľkej dramatiky, ako aj zaangažovanie renomovaného režiséra a najvychytenejších hercov súboru.

Na druhej strane vidím zasa veľký otáznik za výsledkom tohto divadelného experimentu s formou i tvarom.

Veľmi sa mi páči myšlienka preniesť stále aktuálnu ,,Macbethovskúˮ ideu do aktuálnej súčasnosti, no kladiem si otázku, či bolo správne siahnuť len po dvoch hercoch a oklieštiť tak dramatický text, aj keď tam bolo všetko podstatné, čo Macbetha charakterizuje, predsa mám pocit, že sa práve postavy vyjadrené len cez dvoch hercov zlievajú divákovi dohromady.

Je zjavné, že Macbeth nadobúda aktuálnosť a moderné črty, ale nestráca náhodou svoje čaro, ktoré by stálo aspoň za dlhší čas inscenácie, aby dostal recipient čas ,,stráviťˮ dej?