What the hell is ... výtvarná kritika ?!

Avantgarda, gýč a ich paralely v postmodernej dobe.

Problematika avantgardnosti a gýčovosti presahuje časovo obmedzenú a lokálnu debatu a preto ma inšpirovali k hľadaniu paralely (či možno len voľnejšej asociácie) v dnešnej dobe, kedy gýč, ako výdobytok modernej doby sa stal dominantnou kultúrou a nie je možné poprieť fakt, že sa to deje i dnes, keď jeho prvky dokonca prenikajú do kultúry „vysokej“. Alebo „vysoká“ kultúra degraduje sama seba?

Vila Tugendhat: Less is more

„Architektúra v najjednoduchších prejavoch svojich foriem úplne tkvie v účelnosti.

Presahuje cez všetky hodnotové stupne, až do sféry duchovného bytia, do čistého umenia.“

                                                                                              (Ludwig Mies van der Rohe)

Pygmalionovo dobrodrúžstvo (story pokračuje)

            

Počiatok tohto príbehu sa datuje do dôb starovekého Grécka, kedy pravdepodobne vznikol mýtus o sochárovi nedôverčivom k ženám, ktorý z kusu javora vytesal sochu ženy a zahorel k nej láskou, jeho žiadosť vdýchnuť soche život vypočula bájna bohyňa Venuša, ktorá sochu oživila.

            Námet z tejto báje postupne čerpali básnici, maliari i hudobníci, počnúc Publiom Ovídiom Nasom, až po rôzne re-interpretácie v príbehoch Goetheho, Shakespeara, či G.B. Shawa. Príbeh sa rozhodli spredmetniť i mnohí významní maliari ako  Agnolo Bronzino, Jean-Léon Gérôme, Honoré Daumier, Edward Burne-Jones, Ernest Normand, Paul Delvaux, Francisco Goya, Franz von Stuck, François Boucher, a Thomas Rowlandson.

            Vieme povedať, kde príbeh Pygmaliona začína, s kým sa Pygmalion na svojich cestách stretáva, koľkých umelcov očaril natoľko, že sa rozhodli o stretnutí s ním prehovoriť vo svojich dielach, ba dokonca vieme povedať, ako príbeh Pygmaliona končí.

Vieme však povedať, kde tento príbeh skončí? Sotva.