Pygmalionovo dobrodrúžstvo (story pokračuje)

            

Počiatok tohto príbehu sa datuje do dôb starovekého Grécka, kedy pravdepodobne vznikol mýtus o sochárovi nedôverčivom k ženám, ktorý z kusu javora vytesal sochu ženy a zahorel k nej láskou, jeho žiadosť vdýchnuť soche život vypočula bájna bohyňa Venuša, ktorá sochu oživila.

            Námet z tejto báje postupne čerpali básnici, maliari i hudobníci, počnúc Publiom Ovídiom Nasom, až po rôzne re-interpretácie v príbehoch Goetheho, Shakespeara, či G.B. Shawa. Príbeh sa rozhodli spredmetniť i mnohí významní maliari ako  Agnolo Bronzino, Jean-Léon Gérôme, Honoré Daumier, Edward Burne-Jones, Ernest Normand, Paul Delvaux, Francisco Goya, Franz von Stuck, François Boucher, a Thomas Rowlandson.

            Vieme povedať, kde príbeh Pygmaliona začína, s kým sa Pygmalion na svojich cestách stretáva, koľkých umelcov očaril natoľko, že sa rozhodli o stretnutí s ním prehovoriť vo svojich dielach, ba dokonca vieme povedať, ako príbeh Pygmaliona končí.

Vieme však povedať, kde tento príbeh skončí? Sotva.
Pygmalion putuje naprieč storočiami, po Goyovi, Boucherovi či surreálnom Dalím a Massonovi s ním viedli dialóg ešte mnohí...

Dalo by sa hovoriť o tom, že všetky tieto diela majú spoločné jedno: snahu po „mimésis“ príbehu tohto odhodlaného muža. Snaha stelesniť spomienky na dobrodružstvo sa zrkadlila v súsošiach Falconeta, Rodina a v početných skulptúrach, ktoré sú dnes známe ako stvárnenia motívu „Oživenia“ (angl. Awakening).

            Postupne sa však približujeme k miestu, kde pomaly miznú reminiscencie Pygmalionových stretnutí a začíname si klásť otázku, či toto dobrodružstvo neskončilo a ak tomu tak nie je, kde máme hľadať jeho stopy?

             Pri polnočnom hĺbaní som si uvedomila, že story pokračuje! Zisťujem, že v dnešnom umení je predsa len citeľná prítomnosť metamorfózy príbehu o metamorfóze, kedy dobrodružstvo Pygmaliona získava novú podstatu. Živý príbeh mení sa v neživé a naopak. Tak, ako Galatei kedysi vdýchli život starogrécki bohovia tento príbeh ožíva i dnes, na mieste bohov stoja samotní umelci. Pod ich rukami sa rodia sochy podobné tej, ktorú vytesal samotný Pygmalion, sochy, ktoré vzbudzujú pocit, ktorý sa ho zmocnil, pocit „živého“.

Na mieste Pygmaliona (alebo spolu sním) stojíme dnes pred sochami my samotní a pohráva sa s nami pocit, že sochy, ktoré pred nami stoja sa pohnú, alebo prehovoria. John de Andreova „Linda“, či „Kneeling Woman“ Sama Jinksa a diela im podobné sú stelesnením intimity, jednoduchosti, banálnosti, krehkosti, i samotného života. Svoju pregnantnosť získavajú práve vďaka presvedčivému spracovaniu, ktoré je zväčša práve tým, čo núti (uvedomelého) recipienta k reflexii estetického stavu, ktorý mu tieto diela navodili. Pred takouto sochou zvykne človek tráviť hodiny len tým, že ju pozoruje a nedokáže uveriť, že toto dielo je neživé..., čaká, kedy sa prvýkrát nadýchne.

            Zdá sa mi, že na tomto mieste príbeh ani zďaleka nekončí! Metamorfóza zažíva ďalší z prerodov v podobe transformácie očakávaní človeka, ktoré provokujú jeho správanie s pomocou ktorého si vytvára prostredie, v ktorom sa očakávania menia na realitu.

Je možné, že prostredníctvom rozvoja a súčinnosti technológií a hyperrealistického spracovania sochy „reálne“ ožijú? Budeme môcť rozprávať o metamorfóze Pygmalionovho príbehu v podobe „Pygmalion efektu“? Je! Moju „sci-fi“ predstavu o existencii „živej“ sochy čiastočne napĺňa koncept inštalácie ,,Animatronic Woman“ Jordana Wolfsona a taktiež animatronických inštalácii Andro Wekua, ktoré podnietili moju ďalšiu úvahu.

            Nedala mi spať myšlienka na to, čo sa „dobrodružstvom“ vlastne mieni, totiž dobrodružstvom sa zvykne charakterizovať vzrušujúca príhoda skrývajúca nebezpečenstvo.

Je nesporné, že Pygmalionova avantúra, ktorú sledujeme je vzrušujúcou, na druhej strane vzniká otázka, kde sa ukrýva nebezpečenstvo.  Nečíha na nás práve v tom, že s optimizmom „futuristov“, nekriticky vítame každý pokrok a všetko novátorstvo v každej sfére nášho života a prehliadame fakt, že sa sami sebe odcudzujeme? Odcudzujeme sa medzi sebou, odcudzujeme sa od podstaty toho, čím človek je (alebo čím by mal byť), nedokážeme sa dívať na ľudí vôkol nás, mnohí sa, dokonca, nedokážu dívať druhému človeku do očí.

Niektorí z nás sa však dokážu hodiny dívať na hypperrealistický portrét človeka (ktorý jestvuje práve preto, aby nás prinútil zamyslieť sa nad tým, kým/čím vlastne vo svojej podstate sme), iní sa zasa s údivom sledujú na animatronické inštalácie, natáčajú ich a následne zdieľajú na sociálnych sieťach, pretože je to „hype“ a „cool“.

   Nie je pomyselným „nebezpečenstvom“ to, že diváka fascinuje len umenie ,,dokonalého“ stvárnenia a nehľadá v diele „dušu“? Vieme sa vôbec dištancovať od vnímania dokonalosti samotného objektu a vykročiť smerom k uchopeniu myšlienky, ktorú „stelesňuje“?

            Ak sa zamyslíme nad tým, čo sa deje tu a teraz, teda že technika a technológie nás doslova pohlcujú a izolujú, môžeme s istotou tvrdiť, že ľudia zvládnu ruka v ruke s pokrokom skutočnosť, že sa človek sa stávajú integrovanou súčasťou diela a že diela nebudú stagnovať len pri wow-efekte? Ako bude príbeh pokračovať?

...Nevedno...