Problematika avantgardnosti a gýčovosti presahuje časovo obmedzenú a lokálnu debatu a preto ma inšpirovali k hľadaniu paralely (či možno len voľnejšej asociácie) v dnešnej dobe, kedy gýč, ako výdobytok modernej doby sa stal dominantnou kultúrou a nie je možné poprieť fakt, že sa to deje i dnes, keď jeho prvky dokonca prenikajú do kultúry „vysokej“. Alebo „vysoká“ kultúra degraduje sama seba?
Považujem za potrebné v tomto texte vymedziť, čím vlastne avantgarda a gýč boli a čím sú dnes, preto si pomôžem krátkou charakteristikou...
Avantgarda bola hnutím, ktoré sa vymedzovalo voči etablovanej praxi a tradíciám, voči akademizmu, proti konzervatívnosti, proti estetizmu, či proti totalitným režimom.
Medzi základné atribúty, ktoré avantgardu charakterizujú, patrí radikálnosť, fascinácia novým, potreba formulovať svoje postoje manifestom, ambivalentnosť medzi fascináciou a kritikou technológií, utopizmus, či istý druh naivity.
Avantgarda odvodila svoju hlavnú inšpiráciu z média, v ktorom pracuje, ako by jej umenie bolo vzrušujúce predovšetkým jej čistým záujmom o vynaliezavosť pri usporiadaní priestoru, plôch, tvarov, farieb, až nakoniec vylúči všetko, čo nie je nutne obsiahnuté v týchto faktoroch.
Avantgardné umenie bolo podľa Greenberga ,,umením pre umenie“ a bolo adresované elitnej spoločnosti. Spoločne s týmto fenoménom sa začal vyvíjať jeho náprotivok – gýč.
Gýč oproti tomu vzniká ako produkt priemyselnej revolúcie, kedy si nové mestské masy vynútili vytvorenie kultúry pre ich vlastnú potrebu. Greenberg vo svojej eseji poukazuje na to, ako sa gýč inšpiruje vysokým umením a ako útočí na zmysly nepoučeného diváka.
Základný rozdiel medzi avantgardou a gýčom tkvie predovšetkým v tom, že kým avantgarda napodobuje postupy umenia, gýč napodobuje jeho efekt.
Paralelu medzi modernou a postmodernou dobou nachádzam v dielach súčasnej generácie tvorcov v nových experimentálnych formách umeleckej tvorby a vyjadrovania.
Avantgardná fascinácia vedou a technológiami prekvitá i dnes a preto sme svedkami vzniku množstva priekopníckych diel posúvajúcich hranice umenia do nových oblastí.
Postmoderna je dobou ,,anything goes“ a v tomto duchu sa nesie i nadväznosť na odkaz tvorby avantgardných umelcov, ako predchodcov, či priekopníkov, ktorí inšpirovali tvorbu mnohých súčasných postdigitálnych umelcov.
Postdigitálne umenie paralelne s avantgardou predstavuje druh postoja, ktorý problematizuje zadanlivú samozrejmosť dnešného prístupu k technológiám.
Táto ,,postdigitálna avantgarda“, ako by ju nazval Michal Cáb berie za svoje digitálne nástroje, s ktorými experimentuje a zároveň sa nimi determinuje (obdobne ako avantgarda pracovala napr. s médiom maľby)
Anarchistickú záľubu avantgardy v ,,neznesiteľnom“ (Eco) strieda nová estetika.
Postdigitálne umenie osobne považujem za akési pokračovanie logického vývoja avantgardnej a experimentálnej umeleckej tvorby reflektovanej v prostredí digitálnych technológií a novomediálneho umenia, ktorého korene môžeme hľadať prinajmenšom v 90. rokoch, kedy sa z internetu stáva masovo využívané médium.
V tomto čase nastupuje na scénu digitálna avantgarda , ktorá využila nebývalé možnosti komunikácie a distribúcie, ktoré ponúkal internet a posunula hranice umeleckej tvorby.
Podobne ako avantgarda bola fascinovaná nástrojmi svojej tvorby i digitálna avantgarda je fascinovaná internetom ako prostriedkom tvorby.
Ďalším prvkom, ktorý vytvára paralelu medzi týmito „avantgardami“ je exkluzívnosť, v zmysle exkluzívnosti digitálnej a postdigitálnej scény, ktorá je recipientom ťažko uchopiteľná.
Umelcov (obdobne ako avantgardných) bavia reakcie ľudí, ktorí panikária vo chvíli, keď software nefunguje tak ako má a začne sa chovať ,,divne“.
Dosahujú toho napohľad rozbitými stránkami, priateľskými vírusmi, iracionálnymi hrami s plochou počítača. (Legendou medzi umelcami sa stalo duo JODI, Alexei Shulgin, Olia Lialina, Mark Napier, Ubermorgen, Toywar) Toto net.artové zoskupenie taktiež vydáva svoj manifest(typicky avantgardná črta) z pera Alexei Shulgin a Natalie Bookchin. Tvorcovia sú prepojení skôr ideologicky, ako tematicky.
Okrem spoločného média (prostriedku tvorby) im bol spoločný i odpor voči tradičným inštitúciám umenia, jeho názvoslovie a trh, uprednostňovanie realizácie pred teóriou, anarchia, spontaneita a efemérnosť tvorby.
Net.art sa na konci 90. rokov dostáva do pozornosti hlavného prúdu a tu končí jeho heroická epocha. Pomaly, ale s istotou začínal hodnotovo devalvovať na formalistické hry s novým médiom.
Ruka v ruke s masovosťou sa internetom šíria rôzne nevkusné, prvoplánové, pseudoumelecké výjavy útočiace na používateľov, ktorí už nie sú schopní rozoznať, čo vlastne umením je a čo ním v skutočnosti nie je.
Medzičasom nastupuje na scénu posledná generácia, ktorá býva označovaná ako post-internetová, tá sa napriek názvu nevzdala internetu, ako média, ale pracuje s ním ako s masmédiom. Internetové umenie sa dodnes snaží dostať z osídiel nových médií a stať sa plnohodnotnou súčasťou Duchamp-landu. Tento druh umenia sa svojsky vyrovnáva s kompetitívnym prostredím veľkých centralizovaných servisov, ako sú napr. sociálne siete a s miznutím hraníc medzi profesionálnym a amatérskym umením.
K slovu sa dostala generácia, pre ktorú je internet životným štýlom a počítač metamédiom schopným simulovať média staršie. Postdigitálne umenie využíva stratégiu, ktorú nie je možné vymedziť hranicami internetového priestoru, alebo počítača, ale skôr ako ktorýkoľvek typ umenia ovplyvnený internetom a digitálnymi médiami. Umelec James Bridle stojí za pojmom novej estetiky (estetika zlyhania, glitch), ktorá rozvíja tézu že umenie nám vedľa čisto estetického zážitku ponúka možnosť nahliadnuť do vnútra technológie, čím odhaľuje funkcionalitu a prispieva tak k hlbšiemu pochopeniu ich materiálnych, štrukturálnych a ideologických fundamentov, ktoré vedú umelcov k tvorbe fascinovanej médiom, (ako príklad uvádzam dielo Hugh S. Manon, PNG glitch.) ktorá poskytuje priestor úvaham, ktoré sú skutočne postmediálne.
Synchrónne však dochádza v tomto druhu umenia k posunom, elektronický priestor ničí hranice medzi umením a nieumením a mnohé postmediálne diela sa zmietajú v banalizácii predmetu svojej tvorby, podobne ako tomu bolo i v net.artovej tvorbe. Vytráca sa paralela medzi avantgardou, postdigitálnou avantgardou a gýčom.
Kým „prvá“ si držala status kultúry vysokej a gýč voči nej držal status kultúry nízkej, „druhá“ postdigitálna avantgarda (aj keď sa snaží bojovať) má k sebe spoločne s gýčom bližšie, ako kedykoľvek predtým, vzájomne sa podporujú a niekedy je ich ťažké od seba odlíšiť. Dnešné ,,vysoké umenie“ predstavuje pluralitné prostredie, ktoré do kultúry uvádza fenomény, ktoré predtým neboli vo vzťahu k umeniu chápané vážne.
Zdá sa, že v dnešnej dobe sa status umenia nastoleného avantgardou rozplýva, pretože naráža na svet, kde sú si všetky informácie rovné.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára