Vila Tugendhat: Less is more

„Architektúra v najjednoduchších prejavoch svojich foriem úplne tkvie v účelnosti.

Presahuje cez všetky hodnotové stupne, až do sféry duchovného bytia, do čistého umenia.“

                                                                                              (Ludwig Mies van der Rohe)

Vila Tugendhat v Brne je ojedinelým dielom nemeckého projektanta Ludwiga Miese van der Rohe. Vila je označovaná za stavbu, ktorá určila nové miery moderného bývania a patrí k základným dielam svetovej modernej architektúry – funkcionalizmus. Známy je predovšetkým zasklený hlavný obytný priestor so zimnou záhradou. Dom bol vo svojej dobe prevratný z niekoľkých dôvodov:

·         obývateľný neprerušovaný priestor – zasklené steny

·         niektoré okná bolo možné celkom spustiť do podlahy a splynutie interiéru s prírodou v záhrade bolo veľmi pôsobivé

·         budovu tvorí oceľový skelet a stropy poschodí nenesú steny, ale len pochrómované piliere.

              Stavba je pokladaná za najvýznamnejšie Miesove predvojnové dielo. Autor je považovaný za otca modernej architektúry 20. storočia.

               V celej stavbe sa autor snažil poukázať na otvorenosť a prepojenosť jednotlivých priestorov. Nasvedčuje tomu aj použitý oceľový skelet, ktorý bol na tú dobu ojedinelý. Skelet neoddeľuje priestory, aj keď na niektorých miestach ich opticky vymedzuje. Priestor je vymedzovaní nenosnými prvkami, akými sú napríklad onyxová a ebenová priečka v obytnej časti. Myšlienka kontinuálneho priestoru však nie je sústredená len v tejto časti. Rovnako je uplatnená pri priestore prípravovne jedál a kuchyne aj pri izbách členov rodiny. V kuchyni je táto myšlienka vyjadrená použitím rovnakých obkladačiek od podlahy až po strop. V detských izbách sú použité posuvné dvere, ktorými je možné izby prepojiť. Otvorenosť priestorov smerom hore postupne graduje. Myšlienka otvorenosti vrcholí na hornej terase plným kontaktom stavby s okolím a výhľadom na horizont.

Motív plynúceho priestoru prevzal Mies od Wrighta (zjavná inšpirácia japonskou estetikou zo strany Wrighta, Mies  však dospel k podobným výsledkom ako japonci na základe rozvíjania ideí Bauhausu, kde sa usilovalo o tvorivé uplatnenie remesla, ako tomu bolo v Japonsku od nepamäti).

Výnimočnosť tejto stavby tvorí súlad prvkov oprostetnosti, jednoduchosti, pevnej štruktúry, prostej línie, čistoty a elegancie detailu, použité skvostné materiály, vzdušnosť, prepojenosť s exteriérom, prestúpenosť svetlom - vo vile Tugendhat zastávajú funkciu obrazov veľké okná s výhľadom do záhrady.

       Podstatnou črtou tohto architektonického diela je jasne definovaná štruktúra: vyváženie horizontál a vertikál, ktoré vytvárajú dojem zmierlivého účinku. Celá stavba je ponechaná  bez dekorácií, pretože krása materiálu pôsobí sama o sebe (i pre Miesa)  ako ozdoba ( citeľný vplyv Loosa – Ornament a  zločin: Takou mierou, akou sa rozvíja kultúra mizne ornament z úžitkových predmetov, kedy vo Vile môžeme sledovať to, ako estetická akosť zodpovedá  akosti materiálu).

Napriek dokonalosti tejto stavby kolovalo v čase jej zrodu množstvo dohadov, ktoré vraveli o aplikácii idey otvoreného priestoru Barcelonského pavilónu, ktorá vyhovovala tejto verejnej budove, Van der Rohe však čelil vlne kritiky v dôsledku toho, že túto ideu uplatnil i v obytného priestore a v očiach mnohých kritikov tak odstránil vlastnosti domova, ako úkrytu.

Napríklad český avantgardista Karel Teige vyhlásil, že táto stavba je príkladom chybného smeru v modernej architektúre, je to vraj „vrchol moderného snobizmu“. (ZIMMERMANOVÁ, Clarie: Mies van de Rohe. Taschen,Bonn, 2007, str. 50)

        V nadväznosti na tento výrok som si položila otázku, či estetická funkcia, ktorou toto dielo disponuje skutočne vylučuje ostatné funkcie (predovš. obytnú).

V rámci premýšľania nad týmto problémom som siahla po stati Techniky a poetiky  umeleckých jazykov z knihy G. Dorflesa Proměny umění.

Podľa Dorflesa je zbavovanie sa umenia každej cudzej funkcie dôvodom nezvyklosti umenia, ale i jeho úpadku, no zároveň tvrdí, že práve preto je  úlohou ,,funkčnejších“ umení, ako je architektúra, dizajn(priemyslové výtvarníctvo), aby vrátili umeniu životnejšiu, didaktickú, terapeutickú funkciu, bez kt. sa človek nemôže zaobísť. Úlohou dizajnu i architektúry by podľa autora malo byť vytvorenie formy pre krásu, nie len pre užitočnosť, treba však dbať na fakt, že nemal by podliehať móde. Z estetických dôvodov (podľa Dorflesa) by mal byť  dizajn nadčasový, mal by predznamenávať nové formy.

          V tretej fáze vývoja architektúry – Bauhaus začína mať prevažujúcu úlohu vzájomná závislosť medzi funkčnosťou a formou, vyšlo však najavo, že binóm úžitok- krása prislúcha len malej časti diel dizajnu a architektúry (napr. ako je to práve v Bauhause).

Stavba bola pre Miesa zámerom, ktorý je vymedzený časom a priestorom. Usiloval o to, dopátrať sa k absolútnej, objektívnej idey určujúcej tvary stavby - a tým aj k podstate architektúry. „Dematerializáciou pevného telesa“, čiže redukciou objektu na „stavbu z kože a kostí“ sa prejavilo vnútorné usporiadanie konštrukcia, z ktorého potom zase vyplynula štruktúra stavby. (ZIMMERMANOVÁ, Clarie: Mies van de Rohe. Taschen, 2007, str. 10)

       Podľa môjho názoru je nepopierateľné, že všetkými Miesovými prejavmi preniká snaha o duchovný presah architektúry, pracoval s hmotou a materiálom, ale jeho ciele je možno označiť za „spirituálne“.

           Základná myšlienka stavby spočíva v dôslednom popretí tradičnej koncepcie, ktorá nazerala na obydlie ako na sústavu vzájomne rigoróznych oddelených funkčných jednotiek. Nadmerný význam funkčného hľadiska a jeho negatívne pôsobenie na oblasť priestorových zážitkov odstránil Mies tak, že zvrátil doterajší vzťah medzi večnosťou funkcie a emocionalitou architektonického priestoru v prospech druhého faktora. (KUDELKA, Zdenek: Vila Tugendhat Brno. Krajské stredisko státní památkové péče a ochrany prírody v Brne. Brno, 1971, str. 3.)

          Je nepopierateľným faktom, že Vila Tugendhat napriek kritike mnohých súčasníkov, teoretikov i odborníkov disponuje po architektonickej i dizajnovej stránke.

Z môjho pohľadu Vila Tugendhat spĺňa i technické a úžitkové funkcie, odhliadnuc od faktu kompozície stavby, ktorej estetická potencionalita spočíva v znakovej i symbolickej funkcii, ktoré vytvárajú spoločne autentickosť diela. Vo Vile Tugendhat je to práve to (nazvala by som) „spirituálne“, ktoré spôsobilo, že dielo nepôsobí vonkoncom „chladne“, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať a dovolím si tvrdiť, že je schopné vytvoriť atmosféru „domova“ i bez funkcie „úkrytu“.

Na tomto mieste narážame taktiež na kritiku emocionality ako črty „estetična“. Oproti tradičnému dôrazu na emotívnu povahu umenia stojí názor Nelsona Goodmana, že umenie rovnako ako veda má za cieľ poznanie.  Cieľ je rovnaký, rozdiely spočívajú  len v prevahe rysov symbolov. Tu sa však znova vrátime k symbolickej funkcii, ktorú sme už spomenuli. Tugendhat ako celistvé architektonické dielo nepochybne symbolicky vyjadruje vlastnosti, ktoré vyplývali z autorovho zámeru. Táto stavba taktiež spĺňa požiadavku poznania, ako cieľa umenia. Tu Dorfles odporúča nezameriavať sa na porovnávanie diel dneška s dielami minulosti a vytvárať medzi nimi pomyselnú estetickú stupnicu, zásadne odmieta nazeranie na súčasnú architektúru ako na Corbusierov stroj na bývanie, moderná architektúra je podľa neho cestou ku kultivácii vkusu, pretože architektúra ovplyvňuje masy ľudí, ktorí donedávna krčili ramenami nad abstraktnými obrazmi, alebo nad racionálnou budovou. (DORFLES, G.: Proměny umění, 1967, s. 108) Je isté, že (moderná) architektúra, ktorej emblémom je i Vila Tugendhat nás obklopuje o formuje na rozdiel od iných druhov umenia dennodenne.

        Medzi odporúčania G. Dorflesa patrí fakt, že by sme mali vnímať architektúru skôr ako splynutie s prostredím navôkol , terénu, atmosféry a prefabrikovaných konštrukcií než ako samostatne uplatnenie stavebných nediferencovaných vzorcov.

Ako sme si mohli všimnúť, Dorfles pomyselne oddeľuje architektúru a dizajn od ostatných foriem umenia, avšak neuberá na ich význame. Architektúra a dizajn sú preňho zaiste umením, avšak umením s odlišnou poetikou.

             Nadčasovosť ktorá sa zrkadlí vo Vile Tugendhat (a ktorá čelila vo svojej dobe vlne kritiky) by sme teda slovami Dorflesa modli popísať ako poetiku umenia nezodpovedajúcu svojej dobe (alebo tiež poetikou, ktorá predbehla dobu, ak by sme sa chceli odvolať na J. Mukařovského, povedali by sme, že porušovala všetky doterajšie konvencie/normy). Jej hodnota tkvie najmä v novátorskej priestorovej a estetickej koncepcii voľne plynúceho priestoru, ktorá mala naplniť požiadavky moderného životného štýlu s plným využitím možností súdobej priemyselnej výroby.

             Tugendhat svojou existenciou z môjho uhla pohľadu popiera názory o nemožnosti prepojenia estetickej funkcie spoločne s funkciami úžitkovými ap.

Kto Vilu nenavštívil, nepochopí...