Počiatky výtvarnej kritiky zaznamenávame už od dôb starovekého Grécka a Ríma, kedy sa viacerí učenci a filozofi pokúšali vymedziť základné kritériá pre hodnotenie umenia (počnúc teóriou mimésis, kánonom, harmóniou, ktorá bola dôležitým prvkom hodnotenia pre novovekú kritiku).
Premýšľanie o problematike hodnotenia umenia pokračovalo striktnými pravidlami stredoveku zakoreného v náuke cirkvi.
S príchodom renesancie nastáva posun vo vnímaní umelca, ako individuálnej osobnosti, ktorá vytvára vlastné exemplá (na čo svojho času nadviazal aj I. Kant). Rozvíja sa vedecký prístup k umeniu, vznikajú traktáty o umení i architektúre (napr. Vitruvius, Leonardo da Vinci, Dürer, Vasari).
Zemou, ktorá je vznikom výtvarnej kritiky neodmysliteľne spojená je Francúzsko. V tomto smere bol zásadným rokom rok 1648, kedy bola založená parížska akadémia. S jej vznikom sa zmenilo spoločenské postavenie človeka, narastal záujem o umenie, respektíve záujem baviť sa o umení, tiež nazývané kritika rozhovorom. Umenie sa začalo izolovať len pre vyššie vrstvy spoločnosti, naberalo na exkluzívnosti, jasne sa dištancovalo od obyčajného človeka. Verejnosti bolo sprostredkované umenie zväčša prostredníctvom novinových kritík a recenzií.
S nástupom osvietenstva sa na Salónoch začína objavovať Denis Diderot, považovaný za najväčšieho kritika v histórii kritického písomníctva. Známe sú jeho Eseje o umení, v kt. sa venuje kapitolám o kresbe, farbe, šerovsvite (nadväzujúc na renesančné požiadavky disegno, rilievo i maniera).
Pre Diderota sa stáva výraz diela spojením s vyjadrením citov. vo svojich textoch zaoberal ako literatúrou, tak i divadlom či výtvarným umením, a to bez osobitnej odbornej prípravy, avšak o to vnímavejší a s veľkým zaujatím pre danú vec.
Jeho význam pre dejiny výtvarné kritiky je nesporný a tkvie nie v metóde, ale skôr v konkrétnom hodnotení umeleckého diela. Na tomto základe sa potom vyvíjala umelecká, respektíve výtvarná kritika, až do jej dnešnej podoby. významnou mierou sa kritika podieľala na vzdelávanie a kultiváciu verejnosti, a to predovšetkým tým, že jej de facto sprostredkovávala umenia. Nepopierateľný vplyv vždy mala aj na umenie samotné, rovnako ako a jeho tvorca. Bola to práve kritika, ktorá za dobu svojej existencie mnohokrát selektovala, čo za umenie má byť považované a čo nie, a v podstate tým do istej miery určovala umelecký smer svojej doby.
Treba povedať, že osvietenstvom kritika nekončí, naopak začína sa rozvíjať i v ďalších krajinách naprieč nasledujúcimi obdobiami, od romantizmu (Goethe, Schlegel, Delacroix) cez symbolizmus (Baudelaire).
Na počiatku 20. storočia sa začínajú rozvíjať tendencie kritiky, ktoré sa neváhajú postaviť proti stavu vo vtedajšej kultúre a spoločnosti (Ortega y Gasset, Hannah Arendt, T.W. Adorno, W. Benjamin). Autori sa zaoberajú problematikou frázovitosti, všednosti, masovosti umenia, kritikou z etického i morálne pohľadu.
Počiatkom tohto storočia sa mnohí autori začínajú explicitne venovať sporu nízkej a vysokej kultúry, gýča a gýčiarstva, ktorý je živý, dá sa povedať, do dnes.
Ako je to vlastne s výtvarnou kritikou v dnešnej dobe? Zmenu, ktorú výtvarná kritika od čias salónov prekonala, vidí Wittlich predovšetkým v osobnosti kritika. Súčasný stav je podľa neho typický tým, že privilegované miesto výtvarného kritika zaujal výstavný kurátor, ktorý dnes aktívne roztáča koleso celého výtvarného prevádzky medzi umelcom a zhodnotením jeho výstavy.
Divák má v dnešnej dobe jednu nespornú výhodu. Ponúka sa mu veľmi široká škála možností, odkiaľ informácie z oblasti výtvarného umenia čerpať, kde sa s výtvarnou kritikou stretnúť. Celý rad informačných prúdov rôzneho charakteru mu tak poskytuje veľký priestor pre vlastný selekciu či porovnávanie prác širokého spektra autorov (s výnimkou Slovenska).
Zázemie kritiky síce nepopierateľne tkvie v teórii umenia, estetike, histórii i mnohých poznatkoch spoločenských vied, avšak ani dokonalé teoretické znalosti nemôžu žiadnemu kritikovi nahradiť jemnú umeleckú vnímavosť a cit pre umelecké hodnoty, ktoré by mal kultivovať a rozvíjať rozsiahlou vnímateľovou skúsenosťou. Na tomto mieste je nemožné nevšimnúť si isté paralely medzi umením a umeleckou kritikou a to bez rozdielu na to, v akom období vzniklo. Výtvarná kritika je z môjho pohľadu špecifický druh činnosti, ktorý prepája subjektívne (napr. výber kritérií, ktorý je dnes veľmi špecifickým od kritika ku kritikovi) a objektívne atribúty pri hodnotení umeleckého diela.
Táto disciplína by podľa môjho názoru mala prepájať nie len akúsi recenzentskú, či PR činnosť, ktorá sa dnes šíri prostredníctvom mnohých médií a vydáva sa za to, čím v skutočnosti nie je. Výtvarná kritika by mala podľa môjho názoru (okrem iného) zahŕňať okrem subjektívnej, ale aj objektívnej stránky reflexie umeleckého diela aj stránku ,,pedagogickú“ mala by sa snažiť vysvetliť čitateľovi, prečo (resp. na základe akých kritérií) vydala o danom diele konkrétny súd, mala by ozrejmiť, napr. aká bola cesta autora za výberom vhodného kritéria pre dané hodnotenie.
V neposlednom rade by výtvarná kritika mala diváka motivovať k tomu, aby „znova“ začal navštevovať galérie, aby sa snažil nadviazať komunikáciu s umeleckým dielom, aby umenie sám vyhľadával.
Kritik umenia by sa mal snažiť nie len o vynášanie súdov nad umeleckými dielami, mal by sa snažiť (podľa môjho názoru) taktiež ozrejmiť divákovi/recipientovi, ako tento proces funguje, ako vnímame, prečo vnímame, tak ako vnímame, prípadne samotného diváka postrčiť k tomu, aby činnosť ,,poznávania umenia,, nevykonával automaticky, tzn. aby si divák bol schopný uvedomiť to čo sám vníma, čo sa sním v danom momente deje a pri väčšej dávke šťastia možno dokázal svoj pohľad na vec konfrontovať s pohľadom kritika a neprijímal fakty automaticky, či roboticky.
(To všetko je podľa môjho názoru na slovenskej „scéne“ (až na pár výnimiek) beh na dlhé trate, ale nič nie je nemožné!)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára