Hoci by sa mohla táto konfrontácia ľudovej slovenskej keramiky s antickou filozofiou zdať akokoľvek paradoxná, beztak ju podľa môjho názoru netreba hádzať za hlavu.
Napriek tomu, že tieto umelecké diela by nespĺňali niektoré normatíva Platónovej filozofie, (napríklad ak vychádzame z Platónovej požiadavky obrazu vernému skutočnosti a umenie napodobovať je, podľa Platóna, veľmi ďaleko od pravdy a teda, že poznanie skutočnej pravdy prostredníctvom umenia nie je možné) Existuje istá výnimka, ak by sme sa spätne vrátili k pojmu mimésis, ktorého význam Platón oproti bežným názorom v tom období posunul tým, že zdôraznil aspekt napodobovania vonkajšej skutočnosti, čo Bizmayerove figúrky čiastočne spĺňajú. Ak ale upriamime pozornosť na ďalšie pojmy, ktoré Platón pre definíciu umenie používa, je predsa len prípustné aplikovať na túto tvorbu pojem techné, ako pojem umenia, ktorý zahŕňa i remeselnú tvorbu, čomu sa keramická tvorba približuje, taktiež je zrejmé že sa od tejto tvorby vyžaduje zručnosť majstra, (poznanie a aplikácia všeobecných pravidiel), ktorými človek niečo vyrába (čoho v prírode niet) alebo využíva (to čo v prírode je). Aj keď je aplikácia tohto pojmu z časti obmedzená, pretože súbor poznatkov, ktorý by mal každý umelec ovládať neexistuje, dá sa argumentovať tým, že sa na keramickú tvorbu budeme pozerať ako na remeslo, pri ktorom sú poznatky pre tvorbu veľmi dôležité. V tomto bode je taktiež možné uvažovať o poesis v zmysle inšpirácie, ktorú Bizmayer čerpal zo všedného života, ale pretváral ju do mierne zidealizovanej formy, podobne ako Platónov básnik z inšpirácie vytvára niečo, čoho výklad sám nevie podať. Nakoniec tak umenie predsa len slúži dobru pre telo a dušu, a je nesporné že človek pri pohľade na porcelánové figúrky predsa len pookreje.
V nadväznosti na mimésis je nemožné obísť Artistotelovu koncepciu umenia. Umenie podľa Aristotela je mimézis, vypĺňa hodnotne voľný čas duševnou činnosťou. Umenie vzniká tak, že sa z mnohých postrehov získaných skúsenosťou utvorí jeden všeobecný súd o podobných veciach. Teda je možné hovoriť o Bizmayerových figúrkach ako tvorbe, ktorá vznikla pretavením mnohých postrehov získaných skúsenosťou, ktoré „pretavil“ cez typizáciu do jednotlivých podôb, ktoré sa v mnohom mohli podobať reálne existujúcim postavičkám z dedinského života. Tým, že Aristoteles posunul definíciu umenia cez mimézis ďalej, je podľa môjho názoru možné hovoriť o Bizmayerovej tvorbe, nielen ako o ľudovej, ale aj umeleckej, akékoľvek umelecké dielo vzniká podľa Aristotela tvorivým stavom spojeným s úsudkom, počiatok má v tvorcovi. Pri Bizmayerových soškách ide skutočne o tvorbu spojenú s úsudkom, nie o žiaden gýč, k tomuto záveru taktiež možno dôjsť pomocou Aristotelových princípov súmernosti, primeranosti, striedmosti, možnosti, ako kritérií pre umelecké dielo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára