Niké Samotrácka: antická socha VS. teória vcítenia W. Worringera.

Niké Samotrácka vznikla približne v roku 200 – 190 p.n.l. Gréci ju zobrazovali ako krásnu ženu s krídlami a víťazným vencom, Niké bola považovaná za symbol sily, odvahy, víťazstva a podpory vyššej moci.Ako prostriedok pre analýzu tohto diela som zvolila teóriu historika umenia a estetika Wilhelma Worringera (1881-1965), ktorej sa venuje v štúdii Abstraktion und Eunfühlung (1908, Abstrakcia a vcítenie).

Dielo je výrazom umeleckého chcenia, je predovšetkým odpoveďou na psychickú potrebu, nie je to len výsledkom odozvy na napodobivý pud. Antické umenie vzniká ako  odpoveď na potrebu vcítenia sa, toto vcítenie sa je podmienené racionalitou, intelektom, užívanie rozumu tu uisťuje človeka v jeho poznaní sveta. Vcítenie sa do vnímaného predmetu prebieha ako estetický zážitok, ktorý je podľa Worringera objektivizovaným sebazážitkom (vnímanie vyžaduje apercepčnú činnosť + prirodzené sklony a tendencie vnímajúceho) Pretože do nej vnášame život, sa nám socha javí ako živá.

Vieme že Niké je považovaná za jedno z najkrajších umeleckých diel, a ak sa o niektorom diele hovorilo ako o krásnom, tak príčinou toho bolo podľa Worringera pozitívne vcítenie sa, ktorého kritériami sú živosť, presvedčivosť a naturalizmus/v zmysle dokonalej nápodoby (čo Niké naozaj spĺňa), ak sa v umeleckom diele odohrávajú formálne deje, kt. odpovedajú prirodzeným organickým tendenciám vo vnútri človeka, tzn. zodpovedajúce potrebe organického vcítenia, tu treba dodať, že to umožňuje chápať len antické a moderné západoeurópske umenie.

Ak sa vrátime späť k otázke vcítenia sa, medzi faktory, ktoré túto potrebu ovplyvňujú patrí podľa Worringera aj geografický a klimatický vplyv a taktiež duchovná klíma, vieme, že v Grécku podmienky priali  vcíteniu, na tomto území dôvera voči zmyslovému svetu bola základnou podmienkou vcítenia sa človeka do konkrétneho zobrazenia.

Ak vychádzame z Worringerovej teórie vcítenia,  Niké Samotrácka nám dokáže odpovedať na mnohé otázky, kt. sa netýkajú len štýlového vývoja od abstrakcie k vcíteniu, ale pomocou nej dokážeme odčítať aj pocity vtedajšieho človeka v skúsenosti so svetom, jeho vnímanie sveta a názory. Pri pohľade na Niké cítime silu výrazu, ktorá pramení z pravidelnosti a súmernosti, rytmu, ktorým je vyjadrený pokoj v pohybe, čo je podľa Worringera ukotvené v naturalistickom výraze a vytláčaní inštinktívneho racionálnym prvkom

Worringer nám taktiež odpovedá na otázku, čo spôsobuje to, že sa nám socha páči, aj to prečo sa nám páčiť nemusí – ‚páčenie sa‘ vysvetľuje tým, že pri vnímaní tejto sochy klasickým spôsobom človek má pocit slobodnej sebarealizácie, ktorý získava cez proces činnosti(snaženie/chcenie) ,to že sa Niké nemusí páčiť ‚divákovi‘ nemusí byť len výsledkom jeho príslušnosti k inej kultúre, ale taktiež výsledkom inak zameraného chcenia na základe jeho prirodzených sklonov a tendencií. Worringer tak odvracia našu zameranosť  od dokonalosti nápodoby smerom k  symbolickému významu, čo je pri mnohých (nie len antických) dielach dôležité, podľa Worringera musí umenie uspokojiť i psychické potreby, umelecké dielo nie je len vecou nápodoby, je to prejav umeleckého chcenia, kde zručnosť je využívaná ako prostriedok vyjadrenia.

Pozitívami tejto teórie je, že je možné ju uplatniť na diela antické i moderné, autor jasne pomenúva, kedy a za akých okolností /podmienok nastáva estetické vcítenie, zaoberá sa psychologickou stránkou vnímania diel/artefaktov. Worringer taktiež dáva jasne najavo, že je potrebné riešiť otázku vzťahu psychológie a estetiky a potreby komunikácie medzi oboma vednými disciplínami, pretože všetko zmyslové vnímanie má psychologickú stránku, ktorá vždy pôsobí. Jedným z negatív tejto teórie je nemožnosť jej všeobecného uplatnenia, ide o to, že umožňuje chápať len antické a moderné západoeurópske umenie, ako už bolo spomenuté.