MILOŠ
NIKOLIČ: KOVÁČI
Divadlo
Alexandra Duchnoviča, Prešov, 11.11.2015 o 19:00 na VS
Osoby Obsadenie
Peter Schmidt: Vasiľ
Rusiňák
Aca Kováčov: Ľubomír
Mindoš
Lujza: Ľudmila Lukačíková
Ivan N.
Kuznecov: Eugen
Libezňuk
/Jozef Pantlikáš
Réžia a scéna: Ľuboslav Majera, a. h.
Kostýmy: Anna
Simková, a.h.
Hudba: Viliam Stanek, a.h.
Asistent
režiséra: Ľubomír
Mindoš
Preklad: Peter
Medviď
Zapožičanie
kováčskych
rekvizít: Michal
Kačmar
Hra
Kováči pochádza z pera srbského autora Miloša Nikoliča. Režisérskej taktovky sa
chytil Ľuboslav Majera, pedagóg v Srbsku aj Banskej Bystrici, ktorý s DAD-om
spolupracoval pred 15 rokmi pri hre Počuješ mama.
Diváci
určite zbystrili pozornosť už pri úvodných balkánskych hudobných rytmoch, ktoré nás voviedli do deja, kedy sa na scéne
začali objavovať herci.
Scénu (šmykňu) tvorili
(ako zvyčajne) minimalistické, ale funkčné kulisy z
nasvietených prepraviek, ,,vyhňa“, ktorá prešla premenou na gril a ktorá
sa viazala k príbehu o vymieraní kováčskeho remesla, v strede
javiska bola umiestnená kovadlina, ktorú bolo ťažko zohnať a ktorá dnes
taktiež v reálnom živote naznačuje, že toto remeslo vymiera, pomaly tak, ako
správni ľudia. Tu sa nám naskytá otázka, komu sú vlastne ešte potrební kováči a
ich vyhne? Sú vôbec kováči potrební?
Zdá sa, že Miloš
Nikolič využil ,,nepotrebných“ kováčov, ktorí sú však stále hrdí na svoje
remeslo, najskôr preto, aby poukázal na ľudskú (chlapskú) ješitnosť
a sebeckosť a zdanlivé vlastenectvo a bezchybnosť charakteru, ktorá
by sa dala prirovnať k porekadlu ,,vodu káže, víno pije“...
V hre sa spájajú osudy
troch bývalých vojakov z rôznych krajín. Desiatky rokov po vojne sa stretli
Srb, Nemec, Rus, traja kováči a bývalí vojaci v jednej kováčskej vyhni v
Nemecku. V nej sa desiatky rokov po vojne stretajú traja kováči, bývalí vojaci,
ktorí vďaka "službe vlasti" preplietli svoje osudy i svoje rody. Každý
zabezpečil svoje potomstvo i následníka svojej vyhne. No práve táto skutočnosť
ich po rokoch doženie do zúfalstva a vyžiada si ich stretnutie.[1]
Ako
sme už naznačili, inscenácia Kováči pochádza od srbského autora, ktorého
rukopis je zreteľný najmä na jednotlivých postavách. Na pódiu sa stretli zvučné
mená – Vasiľ Rusiňák, Ľubomír Mindoš, Ľudmila Lukačíková a Eugen Libezňuk, ale
hre to na ,,zvučnosti“ nepridalo. (V tejto časti by sa chcela vyjadriť
k stvárneniu postáv hercami..., zdá sa mi, že herci vo viacerých inscenáciách
(napr. Amerika ai., ak ich môžem porovnať) vkladajú pri stvárňovaní postáv
podobné vlastnosti, čo sa týka rečového i pohybového prejavu, čo podľa mňa
vedie k sprozaizovaniu postáv, ...možno som očakávala prístup, ktorý by
vybočil zo starých koľají... nechcela som tým však povedať, že pripisujem chybu
na stranu herca, ... som si vedomá, že treba brať na vedomie i zámer a
prácu režiséra...)
O Kováčoch
sa hovorí o absurdnej, či paradoxnej komédii, ktorá nie je každodenná a
obsahuje skoro neočakávanú zápletku, dalo by sa hovoriť aj o tom, že
hra je komická len na oko, veci, na ktorých sa diváci z chuti smiali by
v normálnom živote, zdá sa, až také smiešne neboli, pod povrchom
komickosti sa schovávala štipka satiry, irónie, ale aj tragickosti osudov ľudí
po druhej svetovej vojne. Predstavenie nieslo aj morálny odkaz. Zámerom
možno bolo zosmiešniť všetky neprístojné charakterové vlastnosti ľudí , osobne
mi však vadilo, že komika v hre bola miestami predimenzovaná,
predovšetkým, že komicky boli vykreslené v deji i smutné udalosti (za
čo treba vďačiť pravdepodobne výstavbe replík a charakterov postáv v balkánskom
kolorite). Ako povedal režisér ,,... hra Kováči je len jemným odvarom
bláznovstva, ktoré sa deje. Život je oveľa plnší, naplnený bláznovstvami,
paradoxmi, sprostosťami, takže toto je len tretí odvar zeleného čaju.“[2]
(Povedzme si úprimne, že to bol ešte stále silný odvar pre nášho radového
diváka)
Vďaka
čomu sa v niektorých momentoch človek pristihol pri tom, že sa nevie rozhodnúť,
či začať nad vyrozprávaným plakať, alebo sa smiať. Ako však hovorí samotný
režisér hry, musia sa nájsť bláznivejšie
balkánske texty a trošku to rozbúriť, lebo hra Kováči je len jemným odvarom
bláznovstva, ktoré sa deje.[3]
Posolstvo
tejto hry vidím osobne nie v komike, či tragike, ale v tom, že
podnecuje človeka sa zamyslieť i nad sebou samým, i nad dnešným počínaním si ľudí, ktorí sú napriek
mnohým tragédiám, ktoré ľudstvo prekonalo, v mnohých ohľadoch neznášanlivý
k iným kultúram a ľuďom. Dnes si nevážime to, čo máme, lebo po krátkom
čase od zverstiev vojen sme zabudli na to, že o to môžeme kedykoľvek
prísť.
Treba
povedať, že napriek veľkému diváckemu ohlasu a dokonca, skoro vypredanej
sále DAD ponúka i omnoho hodnotnejšie divadelné inscenácie, dôvodom prečo
ľudia siahajú po lístkoch na predstavenie takéhoto typu je možno potreba večer
,,zrelaxovať a vyventilovať“ všetko to negatívne, čo nás celý čas obklopuje
a jednoducho povedané vypnúť. Ľudia dnes nechcú v divadlách, hry nad
ktorými sa treba pozastaviť (a možno keby tak robili i v tejto hre by
bolo z hľadiska počuť menej smiechu). Menej je niekedy viac...
[1] Mária
Pihuličová: V prešovskom divadle vytiahnu kováčske náradie In: sme.sk [online].
Máj 19 , 2015 [vid. 2015-11-12]. Dostupné na: <http://presov.korzar.sme.sk/c/7812792/v-presovskom-divadle-vytiahnu-kovacske-naradie.html>
[2]Mária
Pihuličová: V prešovskom divadle vytiahnu kováčske náradie In: sme.sk [online].
Máj 19 , 2015 [vid. 2015-11-12]. Dostupné na: < http://presov.korzar.sme.sk/c/7812792/v-presovskom-divadle-vytiahnu-kovacske-naradie.html#ixzz3rYrzJqBk>
[3]Mária
Pihuličová: V prešovskom divadle vytiahnu kováčske náradie In: sme.sk [online].
Máj 19 , 2015 [vid. 2015-11-12]. Dostupné na: < http://presov.korzar.sme.sk/c/7812792/v-presovskom-divadle-vytiahnu-kovacske-naradie.html#ixzz3rYrzJqBk>
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára