Michaela Zakuťanská: Havaj

MICHAELA ZAKUŤANSKÁ: HAVAJ (tragikomédia, 2007)

Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove

Havaj je prvotinou prešovskej dramatičky Michaely  Zakuťanskej. Premiéru mohli diváci vzhliadnuť 8.3.2011 v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove. Hra získala druhé miesto v súťaži Dráma 2007[1], čo som doposiaľ nevedela, tento bol jednou z príčin, prečo som sa rozhodla navštíviť práve toto predstavenie. Ďalšou pohnútkou bola téma hry, ktorá mi je bytostne blízka, toto predstavenie navštívila po druhý raz, aby som si po troch rokoch oprášila spomienky na inscenáciu, ktorú som prvý krát vzhliadla vo Svidníku, ešte počas štúdia na gymnáziu.  

Samotná autorka popisuje dielo slovami ,,Na ceste prvej triedy medzi Stropkovom a Medzilaborcami, kuchyňou a krčmou, cerkvou  a telenovelou, štrikovaním a Živou panorámou, v Havaji, kde sneh, poľadovica a blato komplikujú dopravu, prežíva na snoch a párkoch dvadsaťročná Janík. Rotujúc na kruhovom objazde rodinných tajomstiev, predsudkov, predurčenosti hľadá východ (alebo západ.) Nájde Ho a sa aj inde ako vo fantázii?“[2]

Diana Laciaková sa vyjadrila k hre Havaj v časopise Romboid ,,Debut mladej prešovskej dramatičky vychádza z východoslovenských a rusínskych reálií dneška. Zakuťanská napísala hru ako dvadsaťročná a v príbehoch vychádzala z osobných zážitkov. Na jednej strane jej osobná skúsenosť s prostredím umožnila dobre odpozorovať niektoré charakteristické znaky prostredia, no prílišná osobná zaangažovanosť jej miestami bránila vo vytvorení plastickejších postáv.“[3] Do istej miery možno s Laciakovou súhlasiť, avšak v rámci tvorenia, či stvárnenia postáv by som bola v kritike miernejšia, pretože typy postáv, ktoré sa na rusínskej dedine vyskytujú sú obyčajné a jednoduché, napriek tomu aký príbeh nesú snažia sa zapadnúť do tradicionalistického dedinského prostredia, treba dodať, že Zakuťanská postavy nekarikovala, čo je obrovským plus. Postavy sa ďalej tvarovali cez podanie rusínskych hercov (na čele s Eugenom Libezňukom) z prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča a vytvárali teda závan autenticity prostredia rusínskej dediny ,,Slávka Šmajdová  vytvorila Janku ako typickú dievčinu súčasnosti, ktorá by sa aj vzbúrila, ale na to jej ešte čosi chýba. Eugen Libezňuk ako večne pripitý otec, je opäť presný v gestách i vo zveličení. Babka Svetlany Škovranovej je rozsahom malá, ale v inscenácii dôležitá postava z minulosti. Škovranová príbeh netragizuje, svojou ustavičnou prítomnosťou zvyšuje divadelné tajomstvo. Jozef Pantlikáš frajera Vasiľa – dedinského tĺka, ktorý môže byť pre Janku partnerom iba v krajnom prípade – hrá čisto a s dôrazom na detaily. Mestského fičúra Huga stvárnil Vladimír Čema vo výrazných kontúrach, pritom postavu zbytočne nezdôrazňuje. Napĺňa poetickú líniu príbehu, ktorá sa nakoniec mení v ľudské sklamanie. Vladimíra Brehová vstupuje na javisko ako spomienka na Janinu matku, ale aj ako obraz nenaplniteľných túžob po veľkom svete“ [4]vyjadril sa divadelný kritik Oleg Dlouhý, s ktorým nemožno nesúhlasiť. Herci z DADu si na svojej práci dajú vždy záležať...

,,Samotný príbeh sa odohráva v malej rusínskej obci Havaj v okrese Stropkov v nie úplne tradičnej rodine. Babka, silná a dobrá žena, žije pre svoju vnučku Janku. Smrť svojej jedinej dcéry, Janinej mamy, pripisuje svojmu zaťovi – Janinmu otcovi. Ten, sklamaný umelec a alkoholik, ktorý vždy podozrieval svoju ženu z nevery a vždy túžil po synovi, rezignovane prežíva svoj život. Jana, pre otca Janík, dospieva a hľadá si priestor mimo babkinej kuchyne a otcovej krčmy, mimo svojej dediny a života, ktorý pozná. Má talent, ale zväzuje ju naivita, vďaka ktorej ale dokáže dobre fungovať v každodennom živote. Chýba jej matka. Príbeh mladého dievčaťa, ktoré hľadá samo seba, ale nájde „len“ kus svojho otca a matky, je aj príbehom rodiny a regiónu. Života, ktorého determinácia priestorom (rusínskou dedinou na východe Slovenska) a spôsobom života (tradíciami a nielen rodovými stereotypmi) sa dá prekonať, len ak ste Andy Warhol.“[5] Táto hra však chce vypovedať práve o tomto stereotypnom živote, kedy útekom z reality bývajú už len spomienky otca ,,To je kolaž, Vasiľ. Dakoli jem maľuval. Chodyl jem na ŠUPku. Boha ja sia tomu Warholovi ani nečuduju, šak tu nit što maľuvaty. Samij ľis. Nemam tu ani skym pobisiduvaty. Cholem mi iši popovidaj, što vy tam na vleku. Cholem dašto vidiš inakše jak lem Havaj.“[6]

V inscenácii sú dva výraznejšie nápady: alkohol sa pije výhradne štylizovane klepnutím o dno ploskačky alebo pohára (najväčší alkoholik si tak neustále nosí kladivko) a ústredná stavba, teda "domček", v ktorom sa všetko odohráva, má steny z čipky. ,,Vyzerá to pekne, ale viac sa s tým nepracuje. Je to - opäť - len ozdoba. Rovnako ako Andy Warhol prechádzajúci okolo na bicykli.“[7] ako sa vyjadril pán Jakub Škropil. Tu by som chcela dodať, že pánovi Škropilovi chýbajú dozaista konotácie s metaforickým prepojením Warhola (ktorý mal korene v dedinke Miková, neďaleko Medzilaboriec) a obce Havaj, keďže od otvorenia Múzea Andyho Warhola v Medzilaborciach ľudia v tomto kraji sa nepýšia ničím iným len kryštálovými lustrami a Andy Warholom. Pre mňa osobne Warhol na bicykli znamená akúsi alegóriu človeka zo skromných pomerov, ktorý prežil svojich pätnásť minút slávy, ak sa to teda podarilo ,,rodákovi“ môže šťastena pokojne sadnúť i na krajana, ktorý sa vyberie na skusy do Spojených Štátov, tak ako odišla i Janina matka. Na nápad s čipkovaným domčekom nedám zásadne dopustiť, na jednej strane oblečenie postáv na scéne je bežné(rozumej bežné pre postavy z rusínskej dediny) na strane druhej ma hneď v prvú chvíľu upútala čipka, či teda záclona, ktorá podľa mňa má určite nejaké opodstatnenie, napríklad kvety ako ženský prvok môžu podľa textu znamenať i to, že dom patril starej mame, či to, že v dome je prevaha žien, ale taktiež je to i bežný prvok vidieckych domácností, či pohostinských zariadení, na rozdiel od pána Škropila zastávam názor, že táto čipka nie je len ozdobou, utvrdiť nás v tom môže aj to, že prvok kvetov sa opakuje i na Janinom oblečení, či už na tričku, alebo na svadobných šatách. Taktiež mi napadlo možné prepojenie s ročnými obdobiami, hra sa začínala v decembri, kedy na oknách kreslí kvety mráz a pokračovala cez jar a leto...

Skôr by som sa zhodla s tvrdením Olega Dlouhého, keď hovorí ,,Generačne spriaznená režisérka Zoja Zupková Zakuťanskej text nekarikuje, hercov vedie k prirodzenému hraniu. Dbá na rytmické striedanie nálad, funkčne narába s hudbou či s metaforickou figúrkou Janinej matky v podobe Andyho Warhola. Spolieha sa, že trpké poznanie o kľukatej ceste za neistým šťastím vynikne aj vďaka jemne štylizovanej scéne.“[8] Taktiež hudobný komponent inscenácie, autorské dielo Lucie Chúťkovej, bol jasne vyprofilovaný, fungoval a bol presný.

Prvkom, ktorý taktiež oceňujem je práca s prekladom textu, kdeže v origináli textu autorka pracovala s rusínčinou len pri postave Babky (v tomto bode sa nezhodujem s tvrdením Diany Laciakovej, ktorá tvrdí, že ,,porusínčenie“ textu zmenilo význam inscenácie, kedy ako zástancom tradičných hodnôt mala vyznieť postava Babky, vôbec nezdieľam tento názor, pretože už len situácia, že Babka sa nevydala a vychovávala svoje dieťa sama nie je vôbec tradičnou situáciou z prostredia (rusínskej) dediny – preklad do rusínčiny podľa mňa neposunie význam ani ako taký, pretože nie je lexikou vzdialený slovenčine) inscenácii hovoria všetky postavy po rusínsky, okrem ,,cudzieho prvku“ z Bratislavy – Huga Ho, ktorý je i v samotnom texte vykreslený ako niečo čo ,,vytŕča z davu“, nezapadá do prostredia dediny, ako povedala Babka ,,A chto normalnyj sa zove Hugo Ho. Što ho? Ho trjase, abo ho bere do strany. Ho, ho, ho... cilyj  toten americkyj Jezusko.“[9]

Dedinské dievča, ktoré v Hugovi vidí možnosť ako preraziť vo svete a v jeho náručí hľadá únik z miesta, kde sa zastavil čas, a ktoré (pochopiteľne) je nakoniec zvedené, zradené a opustené a rezignovane sa vracia späť domov, nie je iste žiadne nóvum.

Podľa Dlouhého ,,Zakuťanská napísala zdanlivo banálny príbeh s citom pre humor, iróniu i pre paradoxy všedných dní. Hra, pravdivá v detailoch a kde-tu i prekvapujúco otvorená, však ostáva nezavŕšená. Sentimentálny happy end sa nekoná a na krutejšiu pointu akoby autorka nemala kľúč.“[10]

Avšak osobne vnímam zakončenie hry ako memento pre človeka, ktorý sa chce vytrhnúť z prostredia dediny, ale na to, aby prerazil vo svete nemá dosť široké lakte...,(o tom, kto mal lakte široké, hlásia v závere v televízii ,, V Bratislave sa objavil veľmi talentovaný mladý umelec, ktorý si hovorí Hugo Ho. Hugo strávil istý čas na východe Slovenska a to ho natoľko inšpirovalo, že teraz všetkých šokoval svojou novou výstavou, ktorú nazval POPart. Podarilo sa mu prepojiť tradičné pravoslávne ikony, ako ich maľujú pravoslávni kňazi – popovia, s duchom warholovského popartu, ktorý zachytáva popové ikony. Výstava je otvorená necelý týždeň a Hugo Ho za ten krátky čas získal niekoľko pozvaní zo svetových galérií ...“[11]), preto sa nakoniec vracia domov zapadá do kolobehu stereotypného života a prijíma svoj osud, ako Janka vydajom za Vasiľa. V Havaji to skrátka nie je ani trochu ideálne, ale ľudia sa tam majú radi, medzi opileckými rečami padne tu a tam aj múdrosť o živote a vôbec je tam tak nejako celkom fajn. V pamäti mi utkvel výrok otca ktorý výstižne popisuje kolorit rusínskej dediny ,, a ty ... ty jes rusnak. Rusnaci, vy to mate v životi jasne. Lem pjete a milujete. Kyby tak uvažuval cilij svit, tak by nam ani Johna Lennona nebylo treba a mame tu bed peace.“[12]

Ak by som to mala zhrnúť, povedala by som, že inscenácia ako celok sa mi veľmi páčila, nemám jej čo vytknúť, nečakala som ani happy end ani  nejaký originálny koniec, postavy sa mi nezdali vôbec ,,ploché“, možno preto, že tomu pomohli herci, príbeh sa mi nezdal nudný, napriek tomu že bol všedný, bol vyvážený, tak ako bola tragika vyvážená komikou a komika tragikou, nepripadala mi táto inscenácia všedne. Príbeh a repliky vykresľujú prostredie (nie len) dediny absolútne realisticky, za všetko hovorí obľúbený Otcov výrok, ktorý počas hry opakuje viac krát: ,,Furt jem povidal, v buďke na zasatavky nasrato a v cerkvi pokaňa...“[13]

Réžia a scénografia:             Zoja Zupková a.h.

Hudba:                  Lucia Chúťková a.h.

Asistent režiséra:  Vladimíra Brehová

Preklad :                                Valerij Kupka

Hudobná interpretácia:

klavír:                                    Lucia Chúťková

akordeón:                             Marián Šurányi

Postavy  Obsadenie

Janka – Janik:      Daniela Libezňuk/  

Otec:                      Eugen Libezňuk

Babka:                   Svetlana Škovranová

Vasiľ:                    Jozef Pantlikáš

Hugo Ho:               Vladimír Čema/

                               MichalIľkanin

Andy Warhol (matka):Vladimíra Brehová

Hlas z televízora: Ľubomír Mindoš

---

[1]ZAKUŤANSKÁ, Michaela: Havaj In: Zaki.sk [online]. [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <http://www.zaki.sk/havaj.html>

[2] ZAKUŤANSKÁ, Michaela: Havaj In: Zaki.sk [online]. [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <http://www.zaki.sk/havaj.html>

[3] LACIAKOVÁ, Diana: Mladá dráma v Divadle Alexandra Duchnoviča In: Romboid.eu [online]. Máj 24, 2011 [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: < http://romboid.eu/wp-content/uploads/2012/02/Romboid_05_2011.pdf> s.89

[4]DLOUHÝ, Oleg: Recenzia: Havaj - o kľukatej ceste za šťastím In: Kultura.Pravda.sk [online]. Marec 24, 2011 [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <http://kultura.pravda.sk/divadlo/clanok/27729-recenzia-havaj-o-klukatej-ceste-za-stastim/>

[5] LACIAKOVÁ, Diana: Mladá dráma v Divadle Alexandra Duchnoviča In: Romboid.eu [online]. Máj 24, 2011 [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: < http://romboid.eu/wp-content/uploads/2012/02/Romboid_05_2011.pdf> s.89-90

[6]ZAKUŤANSKÁ, Michaela. Havaj[online]. (2007) [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <[online]. Marec 24, 2011 [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <http://www.zaki.sk/uploads/1/2/7/3/12734863/havaj_michaelazakutanska_ukazka_.pdf> s.8

[7]ŠKORPIL, Jakub: Svět a divadlo In: Stoka.sk sk [online]. Apríl, 2012 [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <http://www.stoka.sk/tlac/recenzie/POKUS/Skorpil%20SaD%20ND%200212.html>

[8] DLOUHÝ, Oleg: Recenzia: Havaj - o kľukatej ceste za šťastím In: Kultura.Pravda.sk [online]. Marec 24, 2011 [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <http://kultura.pravda.sk/divadlo/clanok/27729-recenzia-havaj-o-klukatej-ceste-za-stastim/>

[9]ZAKUŤANSKÁ, Michaela. Havaj[online]. (2007) [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <[online]. Marec 24, 2011 [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <http://www.zaki.sk/uploads/1/2/7/3/12734863/havaj_michaelazakutanska_ukazka_.pdf>  s.10

[10] DLOUHÝ, Oleg: Recenzia: Havaj - o kľukatej ceste za šťastím In: Kultura.Pravda.sk [online]. Marec 24, 2011 [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <http://kultura.pravda.sk/divadlo/clanok/27729-recenzia-havaj-o-klukatej-ceste-za-stastim/>

[11] ZAKUŤANSKÁ, Michaela. Havaj[online]. (2007) [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <[online]. Marec 24, 2011 [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <http://www.zaki.sk/uploads/1/2/7/3/12734863/havaj_michaelazakutanska_ukazka_.pdf> s.28

[12] ZAKUŤANSKÁ, Michaela. Havaj[online]. (2007) [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <[online]. Marec 24, 2011 [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <http://www.zaki.sk/uploads/1/2/7/3/12734863/havaj_michaelazakutanska_ukazka_.pdf> s.24

[13]  ZAKUŤANSKÁ, Michaela. Havaj[online]. (2007) [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <[online]. Marec 24, 2011 [vid. 2015-03-21]. Dostupné na: <http://www.zaki.sk/uploads/1/2/7/3/12734863/havaj_michaelazakutanska_ukazka_.pdf> s. 23