Thomas Mann, Zuzana Mistríková,
Ondrej Šoth: SMRŤ V BENÁTKACH
ŠTÁTNE DIVADLO KOŠICE, 24.3.2015
Vzťah mladej generácie k súčasným hodnotám a
zmyslu ich sebapoznávania. Autorský tanečný príbeh sa odohráva v
impresionistickom období na motívy osudu starnúceho nemeckého spisovateľa,
ktorý sa na jeseň svojho života pokúsi zbúrať všetko konvenčné, čo obklopovalo
jeho život doteraz a zažíva renesanciu pocitov z nového miesta v Benátkach, ale
i túžob, ktoré nikdy predtým necítil. Dielo bude o túžbe, hľadaní, láske i
sklamaní, nádeji a ideáloch, ale aj starobe. Mannova románová predloha bolá
aktualizovaná pre dnešok – obdobie súčasnej mladej generácie, ktorá hľadá
zmysel života a vzťahu k sebe samému, či vzťahu k iným.
Najznámejšia novela Thomasa Manna zachytáva vznik
a vývin pustošivého, bezvýchodiskového citu, ktorý uzatvára smrť, nakoniec
predstavujúca vykúpenie. Sám autor ju charakterizoval ako „príbeh o rozkoši zo
zániku". Úspešný starnúci spisovateľ Gustav von Aschenbach sa nečakane
rozhodne stráviť leto v Benátkach. Ubytuje sa na Lide, kde jeho pozornosť upúta
krásny poľský chlapec Tadzio. Keď v meste vypukne epidémia cholery, Aschenbach
zvažuje odchod, no jeho fascinácia chlapcom je silnejšia než pud sebazáchovy, a
tak kvôli Tadziovi ostáva. V deň Tadziovho odchodu Aschenbach zomiera,
pozorujúc na pláži objekt svojej trýznivej lásky.[1]
Kombinácia
blízkeho a nevyhnutného vzťahu k smrti a hlbokého poznania inšpirovali aj
tvorcov košickej inscenácie. A hoci je novela vystavaná ako súčasná, priznáva
mytologické odkazy. Režisér, choreograf a spoluautor libreta Ondrej Šoth tvrdí : „Inscenácia je o túžbe, hľadaní, láske i
sklamaní, nádeji a ideáloch, ale aj o starobe.“[2]
Príbeh starnúceho spisovateľa, ktorý na konci
života búra všetko konvenčné, spoznáva svoje pravé túžby a pocity je na jednej
strane možno trochu bizarný aj smutný, zároveň však provokatívny a krásny. A
hoci ide o neskoro objavený homosexuálny rozmer, nie je to zrovna výsostný
problém homosexuality, o ktorý sa dielo opiera. Novela, aj tanečné divadlo sa
koncentruje na skutočnosť o možnosti spoznávania a hľadania samých seba do
konca života, na nové prekvapivé pocity, ktoré nám môže odhaliť a priniesť, na
hlboko skryté túžby, o ktorých možno ani nevieme, alebo nemáme odvahu ich
priznať. Popri sústredenej spisovateľovej práci, mu prichádzajú do života
postupne všetci dôležití ľudia (žena, dieťa, priateľ), aby mu zároveň postupne
z neho aj odišli. Celá prvá časť, ako už bolo spomenuté, je v pomalom pohybovom
znení, je to akýsi spomalený film, (tu ten odkaz na Viscontiho), „zábery“ na
dôležité momenty, dôraz na detail. Alfred, priateľ spisovateľa, sa objaví
(dokráča) vždy vtedy, kedy sa priatelia objaviť (dokráčať) majú. Je
reprezentovaný spomaleným gestom rúk a nôh v póze kráčania, chodu, možno behu.
Tento pohyb je identický aj u spisovateľa, ktorý neskôr rovnaké gesto „učí“
Tadzia. Stretáva sa teda opakovane v symbole priateľstva, ergo „kráčania“ v
rovnakých stopách, rovnakým smerom, s rovnakým úmyslom. Je to však aj kráčanie
v ústrety priateľovi, láske, budúcnosti, smrti. Alfred však nie je len priateľ,
je to aj metafora láskavého „prevozníka“ z mytológie na druhý svet.
Celý
balet pôsobí ako film, pozastavenie v
čase. Základom tancovania v košickej Smrti v Benátkach je sila, ťah, posun,
plynulosť, udržanie napätia v čase a sústredenosť. Logické je, že pomalé gesto
prípadný nedostatok skôr odhalí, ktorý si vlastne tanečník/herec/interpret
nemôže dovoliť. Po poetických sekvenciách, respektíve duetách s priateľom
Alfredom a následne s manželkou sa opäť objavuje nástojčivá smrť. Napokon, je
zahrnutá už aj v názve diela. Aschenbach po nej stúpa, kráča, šliape, preplieta
sa jej pomedzi nohy, stláča ju po hlave, ale smrť má svoju nesmrteľnosť, má
svoju ojedinelú schopnosť obnovy a je večná. Plíži sa, provokatívne hádže na
spisovateľa jeho rukopisy, to jediné, čomu verí, čomu disciplinovane podrobil
svoj život celou dušou, bytím aj monotónnosťou.
Počas
predstavenia ma veľmi upútali akoby impresionistické, mierne lyrické prvky so
závesmi, ale i práca so stoličkami, doskou, loptou a ďalšími
predmetmi na scéne.
Autori
sa inšpirovali hudbou Gustava Mahlera, Richarda Wagnera ,Einaudia, Glassa, Hatanaka, Mantovaniho, Martensa, Maseeneta, Pärta,
Stellardrona.[3] Stavili, povedala by som, na kombináciu toho, čo
divák dôverne pozná, ale aj na to, čo je mu neznáme. Výber podľa môjho názoru je
plný špekulácie. Hudobné motívy prestupujú, plynú, ale tu cítime akúsi
neprirodzenú disharmóniu medzi skladbami, čo je pravdepodobne spôsobené výberm skladateľov z mnohých
štýlov a období, nepôsobí to jednotne.
Čo sa týka tanečných výkonov, tu akoby autor utvoril
meditáciu pre súčasnú dobu, spoločnosťou a životnými pomermi vyčerpaného
diváka. Umeleckú meditáciu s poznaním a odkazom. Smrť v
Benátkach, okrem zjavnej symboliky, výtvarnosti a muzikalite postavil tanečne
práve na nich. V nich je zašifrovaná tvorivá invencia a netradičné pohybové
(pre neho typické) myslenie. Celá ťarcha emócií, zámernej časovosti a vláčenia
kusu obrovského klátu je zastretá hmlou surrealistickej nálady. Podarilo sa mu
z významovo a fyzicky ťažkého, vykúzliť čosi vizuálne povznášajúce. Povedala by
som, že hudba v tejto inscenácii jemne dokresľovala dej, vyvolávala
náznaky emócii, akoby prerozprávala dej spolu s tanečníkmi. Najviac ma
však zarazilo ukončenie predstavenia, ktoré malo byť akousi ,,pomyselnou
čerešničkou na torte“, žiaľ nepripadalo mi to tak. Jednoznačne mi stačilo prekvapujúce
spracovanie, ktoré som neočakávala ani po prečítanej knižnej predlohe,... k ukončeniu
predstavenia podľa mňa nebolo treba pridávať žiadne ,,dodatky“, trošku to narušilo
dojem(ale, ako sa hovorí: sto ľudí sto
chutí). Taktiež sa o tom vyjadrila Barbara Brathová(kritička) ,,Ale predsa len kdesi tam ostal ešte
zamrznutý malý kŕč. Smrť v Benátkach je o duši (vo veľkej miere aj o tvorcovej
duši), je o naozaj silných citoch a pocitoch, je emočne tak presahujúca hranice
javiska, že sa leje ako vlna na diváka. Myslím, že nás Ondro Šoth môže pokojne
nechať v tom hľadisku obliatymi, veď sám dobre vie, že väčšina sa aj tak rýchlo
otrasie a usuší.“[4]
Treba však dodať, že tak, ako rýchlo záverečná skladba skončila, tak rýchlo
vypršal zo mňa aj všetok zlý dojem. Celkové lyrické, priam až impresionistické stvárnenie
predstavenia boli najlepšími momentmi
predstavenia.
REALIZAČNÝ TÍM
Réžia a choreografia: Ondrej Šoth
Libreto: Zuzana Mistríková, Ondrej Šoth
Scéna a kostýmy: Andrii Sukhanov
Hudba: Ludovico Einaudi, Philip Glass, Masato Hatanaka, Gustav Mahler, Mantovani, Wim Martens, Arvo Pärt, Stelladrone
Predloha: Thomas Mann: Smrť v Benátkach (1912)
OSOBY A OBSADENIE
Gustav von Aschenbach: Sergii Iegorov, Maksym Sklyar, Andrii Sukhanov
Gustavova manželka: Ami Fujikawa, Boglárka Kowalski, Eva Sklyarova
Gustavova dcéra:Erika Oroszová, Anna Sklyarová
Tadzio:Vasyl Sevastyanov, Andrii Sukhanov
Alfred: Jozef Marčinský, Vasyl Sevastyanov, Ivan Shekhautsov
Tadziova matka: Lilla Babos, Elena Chetvernya, Inessa Yagolnik
Tadziove sestry: Katarína Frigová, Virág Gyongy, Yulia Chemitova, Akira Omiya
[1] MANN,
T.: Smrť v Benátkach, Bratislava: Mladá fronta, 2011, 120 s. ISBN:
9788020423528
[2]BRATHOVÁ,
B.: Smrt v Benátkách v košickém baletu
In: Opera plus www.operaplus.cz
[online]. 2015 [vid.2015-08-04]. Dostupné na: <http://operaplus.cz/smrt-v-benatkach-v-kosickem-baletu/>
[3]BRATHOVÁ,
B.: Smrt v Benátkách v košickém baletu
In: Opera plus www.operaplus.cz
[online]. 2015 [vid.2015-08-04]. Dostupné na: http://operaplus.cz/smrt-v-benatkach-v-kosickem-baletu/
[4] BRATHOVÁ,
B.: Smrt v Benátkách v košickém baletu
In: Opera plus www.operaplus.cz
[online]. 2015 [vid.2015-08-04]. Dostupné na: http://operaplus.cz/smrt-v-benatkach-v-kosickem-baletu/?pa=4
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára