
V krátkej ,,úvahe“ Catesby Leigh kritizuje Picassove kresliarske schopnosti, podľa mňa sa autor článku snaží až priveľmi detailne popisovať Picassove kresby a ich anatomické chyby, presne vyratúva všetky nedostatky od portrétov až po kresby torz, či postáv, čo ma v tomto nerozsiahlom článku aj začínalo, pravdupovediac, nudiť.
Či Vollardovi chýba kusisko čeľuste alebo nemá brucho, to si podľa mňa všimne každý človek pri zmysloch... takže nesúhlasiť s mienkou Leigha,že Picasso skutočne neovládal klasické umenie kresby, by bolo takpovediac proti zdravému rozumu.
Som názoru, že nebolo treba ,,tak veľa“ strán textu, aby Leigh vyčerpávajúcim výpočtom všetkých Picassových kresliarskych ,,faux-pas“ presvedčil aj slepého o tom, že ,,Pablo“ kresliť skutočne nevedel.

Možno
to predsa len bolo spôsobené školou, ktorú Picasso ako mladík dostal, ďalej
,,rozmachom“ fotografie, ktorá ovplyvnila pohľad na svet mnohých umelcov/ alebo
skôr skreslila.
Leigh
podľa mňa robí ,,veľa kriku pre nič“, keď hľadá klasický obsah v modernom
diele, je to priam také možné, ako nájsť ihlu v kope sena.
,,Postava
sa stáva simulakrom antiky“ ... tu ma
napadla len jediná otázka, mal Picasso vôbec zámer stelesniť na plátne antickú
dokonalosť? Použitím menovanej skratky? Asi ťažko.
Pri
tvrdení, že si Picasso z chýb svojho akademického vzdelania spravil
modernistickú cnosť som len prikývla hlavou pomedzi čítanie textu, práve
v tú chvíľu mi napadlo, či aj to, že človek dokáže svoje nedostatky
pretvoriť na cnosť nie je umením J
Picasso
poznal svoje kresliarske obmedzenia, ale neznamená to, že ich aj verejne prijal,
ako bolo spomenuté tvorbou neoprimitívnych postáv. Picasso podľa mňa veľmi
dobre poznal svoje nedostatky, ale nikdy o nich hlasno nehovoril, dokázal
sa ,,predať“, presne tak ako je to dnes s ,,predávaním“ umenia.
Nemyslím
si, že to bola ,,z núdze cnosť“, ak Picasso začal maľovať kubistické obrazy(tu
už podľa mňa autor intencionálne hľadá všetky negatívne črty a ich ,,
maskovanie“)
V neposlednom
rade mi nedá nevyjadriť sa k ,,fotografickej aure“, ktorá vychádza z diel
Gérôma, ktorého diela (hádam sa mi to len zdá) Leigh stavial nad diela
impresionistov, u ktorých podľa autora
hralo prím prevedenie obrazu. Impresionizmus i kubizmus je pre
Leigha extrémny, ako by len objektívnosť ukotvenia v klasickej forme bola
zložkou umeleckého diela a subjektívnosť zostala zabudnutá trčať niekde
v kúte... nie je tu som ostala udivená, akoby ,,subjektívne“ nepatrilo
k umeniu.
Neviem
ako si vysvetliť stavanie na piedestál Gérôma a jeho ,,fotografickú auru“
na jednej strane a na strane druhej zhadzovanie Picassovej kresby, ktorá
sa učila z fotografie, čomu sa mala pravdepodobne (podľa Leigha) vyhnúť(netvrdím
že je dokonalá), ak sme už pri tom, ide
v maľbe o vyžarovanie fotografickej aury?. Každopádne by ma zaujímal
Cézannov názor na to, že v jeho obrazoch (a ďalších impresionistov) sa médium
vnímania stalo posolstvom J
Picassa
málokto stavia proti starým majstrom(ak aj áno tak dosť irelevantným spôsobom),
preto nevidím dôvod na Leighove pobúrenie a ozaj – je dokonalé, priam
fotografické dielo zárukou estetického zážitku? Možno na základe presných
proporcií a tvarov určiť, že toto
dielo je dielom umenia? Nie som tohto názoru. Picassova Guernica mi toho
,,dala“ oveľa viac, než Gérômovo Pollice Verso a to som pri obrazoch
týchto pánov presedela hodnú chvíľu.
To,
že niekto je ,,dnes“ technicky zdatný kreslič, neznamená, že je veľkým umelcom,
vonkoncom detailná kresba nie je zárukou toho, že sa nás ,,obraz dotkne“.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára