AKADEMIA RUCHU : ,,Výrazne. V mlčaní.ˮ (orig.: ,, Wyraźnie. W milczeniuˮ) 2014

Projekt, réžia: Wojciech Krukowski; Hrajú: Janusz Bałdyga, Cezary Marczak, Jolanta Krukowska, Zbiniew Olkiewicz, Krzysztof  Żwirblis; Technická úprava: Jan Pieniążek, Jarosław Żwirblis.

Umelecký súbor Akademia Ruchu je jedným z najvýznamnejších alternatívnych divadiel v Poľsku. Vznikol v roku 1973 vo Varšave, jeho zakladateľom a umeleckým riaditeľom bol Wojciech Krukowski (1944-2014). Jednou z hlavných čŕt divadla je vizuálne rozprávanie. Umelecké pole pôsobnosti tvorcov kolíše na hranici divadla, výtvarného umenia, performance a filmu. V procese tvorby využívajú pohyb, priestor a sociálny odkaz, ktorý sa však nemusí vylučovať s umeleckým radikalizmom. Predstavenia Akademie Ruchu mohli vidieť diváci takmer vo všetkých krajinách Európy a Ameriky. Akademia Ruchu sa v Prešove predstavila na medzinárodnom festivale Akademický Prešov. Predstavenie sa konalo ako jedno z prvých úvodných predstavení 48. ročníka Akademického Prešova. (27.4. o 21. hod.) sa predstavili v pouličnej produkcii pred Divadlom Jonáša Záborského (Nám. legionárov 6) s hrou Výrazne. V mlčaní, ktorá je monumentálnym divadelným predstavením. Vďaka jej koncepcii sa divák stáva aktívnym účastníkom, a zároveň spolutvorcom predstavenia.Na záver (28.4.) predstavili divákom v Divadle Alexandra Duchnoviča (Jarková 77) inscenáciu Čínska lekcia, ktorá bola inscenovaná aj v Košiciach. Krátke správy odkazujúce na miestny historický kontext boli prezentované už vo Varšave, Poznani či Budapešti.

Predstavenie sa odohrávalo vo verejne prístupných, exterierových priestoroch, pred Divadlom Jonáša Záborského v Prešove vo večerných hodinách na Námestí Legionárov. 

Začiatok predstavenia avizovali znejúce zvuky kŕkajúcich žiab vychádzajúce z reproduktorov na ,,scéne ˮ boli predzvesťou ,,výnimočnej chvíleˮ v nočnom Prešove.

Predstavenie pritiahlo  mnoho ľudí informovaných a zdá sa aj udivených okoloidúcich , ktorí sa vybrali na večernú prechádzku mestom, to podľa mňa svedčí o prepracovanosti projektu, ktorý s dokonca žiadnymi vopred rozostavenými rekvizitami, skoro žiadnym svetlom, ktoré by osvetľovalo ,,miesto činu ˮ (okrem pouličných lámp a rozsvietenej budovy DJZ) a krkotom žiab vychádzajúceho z reproduktorov a vôbec nenasvedčovalo monumentálnosti predstavenia sa podarilo pritiahnuť divákov, ktorí sa na chvíľu stali spoluúčastníkmi predstavenia a s priebehom času odkryli zjavenú ,,správuˮ.

Minimalistickým úvodom sa začalo ,, monumentálneˮ predstavenie, ktoré v okamihu upútalo divákov čakajúcich na predstavenie a skracujúcich si dlhú chvíľu rozhovorom apod. ,  elektronickou hudbou, opakujúcou určité sekvencie počas celého trvania produkcie, ktorá, dovolím si tvrdiť podškrtla vážnosť inscenácie a nočnú atmosféru. Osobne u mňa hudba vyvolala pocit ,,feedback-uˮ (akejsi spatnej väzby na to čo som už zažila, mám to  sebe, no neviem to dostatočne popísať) , alebo aj  ,,výkriku do tmyˮ , ktorý sa však neustále opakuje a teda nemal by byť niečím, čo človek prehliadne , skôr ,,volaním o pomocˮ(a možno skrytým významom, cielene miereným  proti ignorancii medzi ľuďmi navzájom ,s ktorou sa dnes stretávame takpovediac na každom kroku), ktorému by sme mali venovať svoju pozornosť, čo sa , myslím,  podarilo.

Na ,,scénuˮ začali vychádzať osoby odeté do čiernych šiat , ktoré  v priestore rozmiestňovali svietiace kocky, ktoré sa stali prostriedkom postupného vytvárania a odhaľovania odkazu.  Svietiace kocky pôsobili ako abstraktné, geometrické svietiace tvary, ktoré naberali postupom času podobu písmen a slov, ktoré účinkujúci pod odfotení znova pretvorili v iné slovo. Slová nasledovali a menili sa za sebou v priebehu predstavenia tak ako ,,tok obyčajných slov v rečiˮ, avšak nemyslím, že cieľom ,,inscenátorovˮ bolo vypovedať frázu, ktorá by nám pretiekla jedným uchom dnu a druhým von, ale aby sa človek vracal k celému odkazu spätne (možno nie práve počas inscenácie, ale určite na jej konci a možno aj niekedy v budúcnosti). Jednoducho povedané, aby odkaz zanechal stopu v našej hlave a poznačil nás samotných a naše budúce konanie, podobne ako som to popísala pri hudbe k tejto inscenácii.

Je známe, že Akademia Ruchu toto predstavenie už inscenovala viac krát, ako bolo spomínané...

Inscenácia je stavaná ako performance, tzn. umenie, kde činnosť jednotlivca alebo skupiny na určitom mieste v určitom čase predstavuje dielo, ktoré (okrem toho že sa zachytí kamerou, alebo fotoaparátom) je neopakovateľné(treba dodať že performancie AR nie sú typickými performanciami, pretože nie sú lineárne, ale sú stavané na princípe kontrapunktu a koláže obrazov). Predstavenie ,,Výrazne. V mlčaníˮ , ktoré sa odohralo v Prešove  je súčasťou rovnako mennej inscenácie, ktorá sa skladá  z podobných predstavení, čo sa týka princípu, avšak rozdielne sú miesta, ľudia, mestá, kde sa tieto predstavenia odohrávajú a v neposledom rade aj texty odkazov, ktoré počas predstavení vznikajú.

Hovorí sa, že Akademia Ruchu sa svojími hrami dotýka dvoch druhov kontextov a to buď kontextu hstorického, aktuálnej politickej situácie.

Krátke správy odkazujúce na miestny historický kontext boli prezentované už vo Varšave, Poznani či Budapešti.

Prešovovkej realizácia, podľa mňa, odkazovala na kontext sociálny, inšpirovaný reálnym životom, v hre boli vytvorené slová  ,,CUDZÍ ČI TROJICAˮ, ktoré mohli poukazovať na jedno z najfrekventovanejších prešovských miest, avšak je na každom z nás ako si tento odkaz bude interpretovať.

Pre Akademiu Ruchu je príznačné, že stvárnenú formu sprevádza silná idea, ktorá je inšpirovaná každodenným životom. Divadlo Akademie ruchu je hľadaním grafických znakov, ktoré popisujú sociálne zmeny. Táto krátka výpoveď predstavenia predstavuje  reflexie autorov z toho čo sa k nim dostáva tak ako z oblasti umenia, tak aj z oblasti sociálneho spolunažívania.

Môžem dodať, že aj keď sa predstavenie odohralo len za použitia troch slov ,,v mlčaníˮ a aj keď skončilo zahasením ,,žiariacich kociekˮ zanechalo vo mne výrazné dojmy, ktoré určite nevyhasnú.