Škaredé umenie vs. škaredé (nielen) v umení.

Ako predznamenal názov mojej seminárnej práce, chcela by som sa venovať problematike kategórie škaredého v oblasti umenia i mimo neho.

Čo ma v posledných dňoch zaujalo bol článok na blogu, ktorý pojednával o hodnote škaredého umenia – Art Brut. Art Brut, alebo škaredé umenie z anglického ,,ugly  artˮ, alebo tiež outsider art je výtvarný smer inšpirovaný prejavom psychicky chorých ľudí, ktorých tvorbu väčšia časť spoločnosti nezvykne označovať za umenie. Osobne to vnímam ako paradox, že v dobe, kedy škaredé je ťažiskovou estetickou kategóriou sa stretávame s odmietavými postojmi napríklad k Art Brut ap.

V dobe, ktorá je nasledovníčkou avantgárd a rôznych ,,izmovˮ a ktorej predchádzali a nie vo veľmi vzdialenej minulosti filozofické názory fenomenológov, keď M. M. Ponteau tvrdil, že

,,Umenie nie je ani imitácia, ani  výtvorom podľa priania inštinktu alebo dobrého vkusu. Umenie je výrazovou operáciou.”(Marleau-Ponty,1975,s.44), kde si autor v tvorbe Paula Cézanna všíma nerovnosti, nepravidelnosti a deformácie v jeho maľbách, ktoré pripisoval hľadaniu nového systému a konštrukcie, keď svoje tvrdenia ilustroval pochybnosťami Cézanna o jeho vlastnej tvorbe, som však skôr toho názoru, že Cézanne si nevytvoril vlastné princípy svojej tvorby, lepšie by to bolo možné vykladať tak, že nepodľahol konvenciám spoločnosti a doby, tak ako keď malé dieťa kreslí svoje prvé obrázky, ktoré však nespĺňajú naše už naučené normy pre zobrazenie určitého predmetu, tak aj Cézanne i predstavitelia smeru Art Brut vyhli týmto fixovaným zvyklostiam. Podľa môjho názoru určite existuje istá analógia medzi týmito tvorcami, avšak otázkou je, prečo ľudia prijali tvorbu Cézanna, no Art Brut sa stretáva s odmietavými postojmi, umenie je predsa individuálnym prejavom kreatívnej schopnosti duše - jedna z foriem osvojovania si sveta človekom.

Prečo teda nálepka ,,škaredé umenieˮ a nielen ako pomenovanie pre Outsider Art,  v dobe, keď sa veľkej obľube tešia splatter filmy(tzv. krváky), keď  prakticky cielene vyhľadávame škaredé, či hrôzostrašné?

Čo je vlastne škaredé?  Nevieme preň nájsť presnú definíciu, robí nám to problémy, možno aj preto, že otázka škaredého bola doposiaľ málo preberaná, taktiež nám robí problémy definovanie krásy a zadefinovať jej opak je o to ťažšie. Jednou z klasických definícii škaredého je tvrdenie, že škaredé je to, čo sa nepáči pre vadu tvaru alebo farby (scholastika).

Najbližšie mi je však stanovisko Nietzscheho, ktorý tvrdil, že nie je nič obmedzenejšie, než naše vnímanie a definícia krásneho a ohyzdného.

Oba pojmy sú z môjho pohľadu veľmi relatívne, pretože ak by sme mali prihliadať na postoj subjektu k zadefinovaniu napríklad krásneho alebo škaredého predmetu by taký postoj  bol u väčšiny vnímateľov odlišný (aspoň minimálne).

Osobne vnímam ,,škatuľkovanieˮ umenia ako niečo neadekvátne, pretože umenie síce môže zobrazovať škaredé predmety, ale samo o sebe škaredým určite nie je, už v renesancii prevládali názory, že umenie samo o sebe je krásne, pretože je odrazom umelcovho génia.

Aj takto by sa ľudia mohli pozerať na umenie, keď ho paradoxne zatracujú pre ,,škaredosťˮ  a sami si večer sadajú pred televízie zapínajú ,,krimi novinyˮ a sledujú strašné výjavy z autonehôd , zábery z oblastí, kde deti umierajú hladom, ľudia umierajú za bombových atentátov.

Umberto Eco si v knihe Dějiny ošklivosti kladie otázku, či skutočne zaniklo jednoznačné rozlišovanie medzi škaredým a krásnym, čo ak sú všetky menované veci len prostriedkami na to, aby sme ,,zažehnaliˮ oveľa hlbšiu škaredosť, ktorá nás desí, pretože žijeme v hrôze , že by sa to mohlo stať aj nám.(Eco,2007,431-437) Škaredé je súčasťou našej existencie, bolo tu stále a stále taktiež zažívame podľa Eca návrat škaredého z predošlých období.

Tak ako v gotike malo škaredé sídliť v umení romantizmu, realizmu, dekadencie, modernom i postmodernom, avšak zaznamenávame tu určitý posun významu, napríklad, ak v gotike malo škaredé v umení pôsobiť hlavne zastrašujúco a moralizujúco pre stredoveký ľud, neskôr v romantizme bolo prekonané románom Muž, ktorý sa smeje, keď Lady Josiane chcela Gwynplaina práve preto, lebo bol ohavný a odpudivý, Kantovo obmedzenie škaredého, ako toho, čo vyvoláva znechutenie a nemohlo byť zachytené, bez toho, aby zničila estetický zážitok.(Eco,2007,s.634)

Podobne aj dnes zažívame posun významu škaredého v umení, to čomu bol klasickým príkladom ,,hudobnejˮ škaredosti interval kvarty, ktorý bol v stredoveku veľmi rušivým elementom, dnes mnoho hudobníkov využíva práve pre rušivý účinok ktorý pôsobí dobre vo vhodnom kontexte, nakoniec bol diabolus prijatý predovšetkým kvôli ,,pachu síryˮ.

Z tohto dôvodu sa diabolus vyskytuje v heavy metalovej hudbe (Jimi Hendrix – Purple Haze).

Súčasné umenie pracuje so škaredým, nie však v provokatívnom zmysle avangárd 20. storočia. Happeningy v ktorých sám umelec vystavuje svoje telo krvavému násiliu a prehlasuje, že chce poukázať na mnohé krutosti našej doby a ľudia chodia do galérií obdivovať tieto diela a sú to ľudia, ktorí nestratili zmysel pre krásu, ktorú v nich vyvolá napríklad pohľad na krásnu krajinu.(Eco,2007,s.634)

Dnes žijeme vo svete protikladov škaredého a krásneho, mnohí tvrdia, že tieto dva kategórie už nemajú estetickú hodnotu, že sa dajú prežívať neutrálne.

Keď U. Eco, píše, že dnešní mladí sa stotožňujú s ideálmi krásy, ktoré im ponúkajú médiá a móda, televízia, stotožňujú sa s estetickým ideálom Nicole Kidmanovej, či Brada Pitta a potom horlia po rockových spevákoch, zdobia sa piercingom, tetujú sa ,,podobajú sa skôr na Marylina Mansona než na Marylin Monroeˮ(Eco,2007,s.638)

To, čo bolo niekedy považované za odporné, škaredé, je dnes možno len generačnou provokáciou, tak ako v polovici 70-tých rokov minulého storočia vzniklo v Anglicku hnutie punk, ktoré bolo revoltou proti spoločenským pomerom a istou provokáciou, či odozvou na vlnu hippies, alebo Grunge , ktorý vznikol v 80. rokoch dvadsiateho storočia, skupiny hrajúce grunge v tej dobe boli známe svojim nezávislým postojom a odmietaním úspechov v mainstreame, k najvýznamnejším skupinám žánru patrili Nirvana, či Mudhoney.

Oba hudobné žánre boli charakteristické  špinavými, skreslenými zvukmi gitár a silnými riffmi, texty sa zaoberali spoločenským odcudzením, depresiami, odporom proti komerčnosti ap. Veľkú antipatiu si svojím textom zaslúžila pieseň Rape me ktorá bola protestom proti MTV, ktoré využíva hudby pre peniaze, kritikou kapiel ktoré robia umenie pre biznis.

Text piesne[1] podáva motív znásilnenia zo strany obete a tak isto ako kapela, či dokonca spomínaný punk, či postimpresionistický Cézanne sa stretol s nepochopením a odmietnutím verejnosti, dnes v ľuďoch nevzbudzuje žiadne pobúrenie, možno je to práve preto, že to, čo bolo kedysi znakom revolty a povznesenia sa nad konformný dav je dnes už len slepé kráčanie s dobou a s davom. Nedeje sa to vôbec zo snobizmu ako to robí taký priaznivec campu.

Zaniklo rozlišovanie medzi škaredým a krásnym, alebo sú tieto postoje reprezentované len určitou okrajovou skupinou?

Každodenne sa stretávame so škaredým či už v umení, masmédiách , v bežnom živote, ako hovorí Eco žiadne vedomie relatívnosti estetických hodnôt  nepoprie skutočnosť, že škaredé v istých prípadoch bez zaváhania rozoznáme a nedokážeme z nej vytvoriť predmet potešenia.(Eco,2007,s.651)

Týmto som chcela poukázať na relatívnosť estetickej kategórie škaredého, ale aj krásneho...

Môj názor na vzťah vnímateľa estetického objektu, či umeleckého diela by najlepšie vystihol názor Rogera Frya, podľa ktorého o krásne a škaredé v umení je podmienené samým prijímateľom umeleckého diela, jeho estetickou pripravenosťou, Fry predpokladá, že ako krásne vnímame diela, ktoré už dobre poznáme a ako škaredé tie, ktoré vnímame ešte s ťažkosťami.

Ak by som sa mala na záver vyjadriť k ne/funkčnosti škaredého ako klasickej estetickej kategórie v oblasti umenia i neumenia, zhrnula by som to v krátkosti tak, že škaredé ako klasická estetická kategória aplikovaná na súčasné umenie i neumenie je ,,sčastiˮ funkčnou, pretože napriek tomu, že škaredé tak, ako v klasickom ponímaní je vyobrazované aj dnes, avšak, čo sa týka škaredého ako estetickej kategórie, kt. je protikladná kráse, slúžila ako spoločenské skladisko pre všetko, čo celkom nezodpovedalo centrálnej a vysokej norme - prízemnú realitu, iracionálnosť, zlo, neporiadok, disharmóniu, nepravidelnosť, krajnosť, deformácia, marginálnosť, inakosť, táto sa s dnešným poňatím škaredého nezhoduje, škaredé síce odkazuje na niečo na tomto svete, čo je nenapraviteľné , žalostné či zhubné, ale  v súčasnej dobe škaredé zaznamenalo posun významu, už to nie je len čosi, čo nepatrilo do sféry umenia, dnes je chápané ako provokácia, či revolta, ale predsa považované za umenie.

Povedané Dantovými slovami, keď na príklade avantgardného umenia ukazuje, že krása nie je podstatnou súčasťou umenia a idea krásy nemusí byť nevyhnutnou podmienkou, ktorou možno vymedziť umenie. Autor je presvedčený, že treba nanovo vybudovať definíciu umenia „na ruinách toho, čo minulé diskurzy pokladali za pojem umenia...“, krásu totiž pokladá len za jednu z mnohých estetických vlastností diela, práve za tú vlastnosť, ktorá dominovala v tradičnej estetike a filozofii umenia. „Zmiznutie“ krásy z umenia či programové úsilie avantgardy o „odluku“ krásy od umenia, o „revoltu proti kráse“, vníma ako dôležitý bod obratu v estetickom myslení.

Avšak aj napriek tomuto obratu v estetickom myslení stále prežíva už spomínaný paradox, že človek ako estetický subjekt má neustále tendenciu pokladať za škaredé to, čo by možno v inej dobe, alebo pri iných okolnostiach označil inak, tu pravdepodobne zohráva úlohu estetická pripravenosť vnímateľa, keď ho zaskočí niečo nové, čo vníma s problémami, alebo nám už nestačia  klasické pojmy krásneho a škaredého?