Do bohom zabudnutého
mestečka Güllen prichádza bohatá stará dáma. Od jej návštevy si všetci sľubujú
veľké peniaze. Netušia, že prišla pomstiť dávnu krivdu. Postavičky znudeného
panoptika ožívajú ponukou, ktorú by mali podľa všetkých zákonov odmietnuť. Tak sa
začína Dürrenmattova tragikomédia Návšteva starej dámy.
Hoci sprvoti žiadna z
postáv nechce byť tou, ktorá by túto službičku starej dáme vykonala, každý sa
okamžite začne spoliehať na to, že Alfreda Illa niekto určite zavraždí. Prvým
reflexom, ktorému Güllenčania pri vidine budúceho bohatstva podľahnú, je život
na dlh. Hneď ako si obyvatelia mesta začnú žiť lepšie, začnú hľadať spôsob, ako
Alfreda Illa zabiť bez toho, aby za to cítili priamu vinu. Dürrenmatt ako
prirodzený výsledok neriešiteľného konfliktu svedomia a potreby „normálneho
života“ necháva obyvateľov žiadať od Illa, aby sa pre dobro spoločnosti zabil
on sám. Vidina
miliardy, ktorú vynesie vražda, postupne zahmlieva Güllenčanom mozgy. A keďže
má svet dve strany mince – a obyvatelia mestečka sú zrkadlovým obrazom každého
z nás – roztáča Dürrenmatt kolotoč groteskných a bizarných situácií, v ktorých
je každý v mene všeobecného blaha schopný zapredať aj sám seba. Príchodom
hlavnej hrdinky (Kveta Stražanová) sa na scéne objaví aj nová a zároveň posledná
farba – žltá. V podstate je jedno, či ju chceme interpretovať ako žltú – farbu
závisti a zrady, či zlatú – symbol bohatstva. Nesie hlavne kontrastnú funkciu k
šedivej chudobe zabudnutého mesta. Žltá je Claire Zachanassianová, jej komorník
aj bulvárna novinárka, ktorá prišla do Güllenu kvôli príbehu o bohatej
celebrite. Potom, ako sa občania začnú s vidinou bohatstva zadlžovať, vymieňajú
aj oni súčasti svojich kostýmov za ich žlté varianty. Na konci hry sú už všetky
postavy okrem Illa prezlečené do žltej verzie svojho pôvodného kostýmu. Pri
záverečnom ďakovaní bohatej donorke sa tak akoby zopakovala situácia z úvodu.
Okrem hry s farbami
totiž vidíme na javisku iba predvedenie známeho textu. Ten sám o sebe síce
spoločensko-kritický je. Ale na javisku sa jeho sila stráca v realistických až
emotívnych scénach, ktoré kde-tu humorne narúšajú štylizované postavy,
najvýraznejšie reportérka, ktorej postava odráža aj súčasnú tvár reportérok zo
slovenských televíznych staníc.
Manželia Stražanovci
ako protagonisti hlavných postáv hry odviedli svoju ,,prácu“ v štandardne
realistickom prístupe k postave, udržiavali postavy v medziach svojho
hereckého prejavu, avšak aj v tejto polohe na seba dokáže Jozef Stražan na
seba strhnúť celú tragiku hry.
Pri ostatných postavách
sa už režisér snažil o štylizáciu. Obyvatelia mesta prechádzajú od absolútnej
rezignácie, ktorá sa prejavuje aj v pohybe, cez bezhraničnú snahu akokoľvek sa
zavďačiť ,,investorke“ až po prehnane sebavedomú spupnosť malomeštiackeho
zbohatlíka. V každej z polôh siahajú tieto postavy po extrémnom až karikatúrnom
spôsobe prejavu.
Čo by som koncepcii
vytkla je rušivé pôsobenie manželky (Elena Kušnierová) a syna (Jakub Ivan)
Alfreda Illa. Ani Dürrenmatt ich síce v pôvodnej hre nestavia na roveň
ústredným postavám, na rozdiel od prešovskej inscenácie sa mu však podarilo
vytvoriť medzi Alfredom Illom a jeho manželkou ozajstný vzťah. Po zlučovaní
postáv dostáva Pani Illová a syn Karol príliš malý priestor. Vyznievajú tak iba
ako anonymní obyvatelia mesta, ktorí dopĺňajú miestny kolorit.
Príjemným spestrením
,,programu“ bola hudba Martina Husovského. Tú sám autor hrá po celý čas priamo
na javisku, kam ho režisér umiestnil ako anonymného Prednostu stanice, ktorého
diváci vidia iba cez malé okienko. „Zaspomínal som si na staré čiernobiele
chaplinovky, kde sedel klavirista a sprevádzal ich hudobne. Presne taký nádych
sme chceli dopriať aj našej inscenácii,“ dodal Michal Náhlik.[1]
Podľa môjho názoru však scénickej hudby na podkreslenie situácie mohlo byť
v hre trocha viac ...
Inscenátorom treba
uznať, že sa im podarilo priemernou inscenáciou a nadpriemerným výtvarným
riešením javiskovo ilustrovať svetoznámy text. Je nespornou pravdou, že
Návšteva starej dámy už sama o sebe dokáže podnietiť čitateľa (aj diváka) k
premýšľaniu nad tým, čo všetko sa dá mocou peňazí dosiahnuť.
Ako povedal režisér hry
Michal Náhlik „je to veľmi aktuálny titul. A hlavne čím som starší, mám asi
väčšie problémy žiť na tejto planéte a potrebujem sa vyrovnať so svojimi
stratenými ideálmi. Dürrenmattova Návšteva starej dámy je na to absolútne
predurčená. Poukazuje na to, akí sme zapredanci. Že chceme mať všetci čisté
ruky, ale aj tak ich čisté nemáme.“[2]
Na jednej strane ako
keby sa režisér snažil čo najviac vyabstrahovať pointu a všeplatnosť textu v
štylizácii. Na druhej strane zasa stojí snaha o akýsi realizmus a pokus
priblížiť modelovú situáciu reálnemu životu. V tomto prípade vedie každá z
ciest iným smerom a vo výsledku nie je inscenácia ani rybou, ani rakom.
Nevidíme ani silný príbeh pomsty a človeka odsúdeného na smrť prízrakom z
minulosti, no ani spoločensko-kritický nadhľad nad morálnou dilemou. Aj
v tejto situácii sa však dá nájsť pozitívna stránka, každý si v hre
môže nájsť niečo pre seba.
_________________________________________________________________________________
Réžia: Michal Náhlík
Preklad: Zuzana
Reveszová
Dramaturgická
spolupráca: Miriam Kičiňová
Hudba: Martin Husovský
Scéna: Soňa Mrázová
Kostýmy: Anita Szökeová
Účinkujú:
Claire Zachanassianová:
Kveta Stražanová
Komorník: Peter Lejko
Ill: Jožo Stražan
Illová: Elena
Kušnierová
Syn: Ján Ivan
Starosta: Boris Srník
Farár: Ján Jakab
Učiteľ: Miroslav
Bodoki,
Lekárka: Valéria
Fürješová
Policajt: Matej Lacko
Novinárka: Silvia
Donová
Exekútorská úradníčka:
Martina Gerjaková,
Vlakvedúca: Anna Kolesárová,
Prednosta stanice:
Martin Husovský
[1] OPOLDUSOVÁ, Jana: Všetci chcú mať čisté ruky, ale nemajú In: Kultúra.Pravda.sk
[online]. Apríl 19, 2013 [vid. 2014-12-13]. Dostupné na: < http://kultura.pravda.sk/divadlo/clanok/278105-vsetci-chcu-mat-ciste-ruky-ale-nemaju/>
[2] OPOLDUSOVÁ, Jana: Všetci chcú mať čisté ruky, ale nemajú In: Kultúra.Pravda.sk
[online]. Apríl 19, 2013 [vid. 2014-12-13]. Dostupné na: < http://kultura.pravda.sk/divadlo/clanok/278105-vsetci-chcu-mat-ciste-ruky-ale-nemaju/>
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára